Nik dosiaľ úplne neprezradil, v čom by taký prínos mohol spočívať. Preto som zašiel za známym, forenzným politológom. Väčšinu času trávi v okolí Trhoviska na Miletičovej ulici v Bratislave, a preto má s migrantmi väčšie skúsenosti ako väčšina z nás.
Pozoruje ich zo svojej obľúbenej lavičky, či chce, alebo nechce, celé dni. Preto trochu pozná ich zvyky, stravu, mentalitu, ba celkom dobre zvláda aj ich pomerne zvláštnu slovenčinu. No napriek tomu sa nedá zatiaľ povedať, že by s nimi úplne splynul, lebo pomocou okolkovaných fliaš, ktoré má stále naporúdzi, si zachováva striktnú objektivitu a patričný odstup.
Nechcel som strácať čas, lebo podmienky na otázky boli mimoriadne priaznivé. Vysoký, no ešte stále optimálny stupeň spirituality už zabezpečoval pár prázdnych „ploskačiek“ pod lavičkou. Jedovatý plyn, ktorý musela staroveká veštkyňa Pýtia v Delfách dýchať z nejakej tektonickej pukliny v zemi, on už dlhšie inhaloval oveľa modernejším spôsobom, teda rovno z cigariet.
Preto som šiel hneď na vec: „Prekážajú vám migranti z Afriky? Akým by mohli byť pre nás prínosom?“ „Viete, ide o to, aby tu pomáhali vo veciach, ktoré my vôbec nevieme vyriešiť.“ „Môžete mi dať nejaký príklad?“ spýtal som sa ho. Vôbec neváhal: „Ide mi najmä o električku na Hlavnú stanicu v Bratislave. V posledných rokoch tam niekedy chodí, inokedy vôbec nie. Tej už môžu pomôcť iba imigranti z Afriky.“
Tento názor ma dosť prekvapil: „Viete, skúseností s tým, že by na Hlavnú stanicu nejaká električka chodila dlhšie obdobie, má každý z nás dosť málo. Nijaká vraj na to nie je stavaná.“ Prikývol: „Ide vlastne práve o to. Zostávajú nám už iba vysokokvalifikovaní ľudia zo srdca Afriky, ktorí by to vedeli vyriešiť.“ Vedel som, že je to vzácna chvíľa, v ktorej má človek odrazu celú svoju budúcnosť priamo pred sebou: „A ktorí by to mali byť?“
Jeho prorocká odpoveď ma ohromila: „Šamani! Najvzdelanejší z utečencov! Viete, taká hrkálka, v ktorej je kosť z antilopy, gazely, leva, zajaca a ešte aj z inej hávede, teda ak bude intenzívne hrkať nad nateraz pustými koľajnicami, určite urobí svoje! Čistý altruizmus! Možno bude nevyhnutné i sprievodné okiadzanie koľajníc tajomnými bylinami.
Vždy tu ide najmä o to, aby sa na bývalom koľajisku električiek vytvorila taká atmosféra, aká bola pred voľbami. A hneď tu máme dopravu ako v Berlíne! Ale, na druhej strane, je aj istý rozdiel medzi dopravou v rozbombardovanom Berlíne na jar v roku 1945 a dneškom. S tým musíte súhlasiť!“
Súhlasil som, lebo som musel: „Ale predsa! Je niečo, čoho sa v súvislosti s prisťahovalectvom obzvlášť bojíte?“ Smutne prikývol: „Najviac sa tu bojím formulárov daňových priznaní vo swahilčine!“