Orálny paškvil

V júni 2003 spustila britská BBC projekt Druhá svetová vojna, ľudová vojna. V rámci neho sa do januára 2006 za pomoci dobrovoľníkov, knižníc, múzeí a vzdelávacích centier podarilo nazhromaždiť (nahrať či prepísať) viac ako 47-tisíc autentických príbehov a 14-tisíc fotografií od prežívajúcich pamätníkov a aktívnych účastníkov vojny.

09.06.2015 12:00
debata (10)

Archív je verejne prístupný. S upozornením, že zhromaždené spomienky neposkytujú precízny („správny“) pohľad na vojnu či presné údaje o dátumoch a udalostiach. Sú záznamom toho, ako si vojnová generácia spomína na udalosti 60 rokov po vojne.

Takto vyzerá projekt orálnej histórie v réžii verejnoprávneho média. Verejnoprávna orálna história na slovenský spôsob je trochu iný žáner. Tak napríklad vezmete pár členov Hlinkovej gardy a necháte ich rozprávať.

Sami dobre vedia, na akej strane stáli; ich svedectvá sú zmesou spomienkového optimizmu a sebazáchovných výpadkov pamäti, aké možno badať u starých kriminálnikov, ktorí už nielen tvrdia, že sú nevinní, ale možno tomu už aj naozaj veria. To nie sú spomienky, ale obhajoba.

Keďže šípite, ako to celé vypáli, nasadíte „zmierlivý prvok“. Napríklad v podobe účastníka SNP. Ktorý však, čo čert nechcel, pred Povstaním pracoval ako režimový top propagandista, ktorý z pozície šéfa Úradu slovenskej tlače „usmerňoval“ novinárov, že nemajú o Židoch písať tak, aby budili „čo len zdanie, že sa im krivdí, lebo týmto spôsobom by sme… vzbudzovali v ľude pre nich sympatie“.

Orálna história je zaznamenávanie osobných svedectiev a spomienok účastníkov nejakej doby či konkrétnych udalostí. Je veľmi dôležitá a cenná. Vtedy, keď je robená s pevným povedomím o tom, čím je a čím nie je.

Aj osobná korešpondencia esesáka na východnom fronte a vojaka Červenej armády z protiľahlého zákopu sú osobnými svedectvami svojho druhu. Obaja isto písali domov emotívne listy. Obaja mohli veriť v správnosť svojho počínania. Je to celý príbeh?

Hovoriť o svedectve bez toho, aby bolo zasadené v kontexte, neznamená oslobodiť históriu od ideológie, ale pravý opak: znamená to hodiť históriu nanovo do jej pazúrov. Na Slovensku to konkrétne zas a znova znamená vypúšťať z fľaše ľudáckeho džina. Tento jav sa neomylne opakuje vždy, keď sa niekto zaklína „nezaťaženým prístupom“ k histórii. Bez ohľadu na to, či to robí premyslene, alebo v bulvárnej snahe o senzáciu.

„Už len zmienka o Hlinkovej garde dodnes vzbudzuje vášne,“ tvrdí RTVS vo svojej domýšľavej upútavke na dokument Garda. Nie, zmienka o garde nevzbudzuje vášne. Vášne vzbudí skôr to, keď sa vážnej témy zmocnia ľudia, ktorí nám chcú nahovoriť, že „Garda v spomienkach priamych účastníkov prestáva byť statickou a čiernobielou politickou tézou, a mení sa na súčet jednotlivých ľudských príbehov, tak odlišných, ako len ľudské bytosti môžu byť.“

Sami tomu neveria. Inak by sa neboli pokúšali o vyváženosť po slovensky: sem dáme pár gardistov, sem pár ich obetí, a sme objektívni. To nie je objektivita, ale paškvil, ktorý sa u nás za ňu už roky vydáva.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #fotografie #spomienky #príbehy #druhá svetová vojna