To, čo jedna strana považuje za strategické víťazstvo a vec národnej hrdosti, druhí označujú za genocídu. Aj keď podľa Medzinárodného súdneho dvora v Haagu o genocídu nešlo, to, čo sa tam dialo, sa nedá nazvať inak ako etnická čistka. O tom niet pochýb.
Rozhodnutie ministerstva obrany, že slovenskí vojaci sa nezúčastnia na vojenskej prehliadke v Chorvátsku pri príležitosti 20. výročia tzv. Dňa víťazstva, preto v danom kontexte treba považovať za správne. Vyvolávať napätie v takejto citlivej otázke by bolo nielenže nezodpovedné, ale v súčasnej napätej situácii, ktorá panuje v Európe, by bolo prilievaním oleja do ohňa.
Slovensko, tak ako bolo advokátom Chorvátska pri vstupe do EÚ, má záujem o korektné vzťahy aj so Srbskom. Vojenská účasť na kontroverzných oslavách by k nim iste neprispela.
Azda nikde inde na svete nie je minulosť stále taká prítomná ako práve na Balkáne. Pri debate s miestnymi ľuďmi má človek pocit, akoby Bitka na Kosovom poli (1389) bola pred rokom, druhá svetová vojna pred mesiacom a vojna v bývalej Juhoslávii sa skončila iba pred týždňom. Vyrovnávanie sa s vlastnou minulosťou tu bude oveľa dlhší a bolestnejší proces ako inde.
Kamene, ktoré nedávno hádzali v bosnianskej Srebrenici do srbského premiéra Vučiča, ukazujú, že staré rany sa ešte celkom nezahojili. Naopak, oslava vyháňania iného etnika tieto staré rany ešte viac rozjatrí.