Zdá sa, že u nás začína vládnuť počasie prirodzené pre prechod k subtropickej klíme. Na juhu sa dajú dopestovať figy, kivi aj mandle, kukurica dobyla Liptov a Oravu. Naopak, typické plodiny severného mierneho podnebného pásma zažívajú na poliach krušné chvíle. Ak si budeme chcieť uchovať sebestačnosť, či presnejšie, opäť ju dosiahnuť, musíme na pôde i s pôdou samou a súčasne aj s vodou hospodáriť lepšie ako doteraz.
Ono „musíme“ sa nevzťahuje výlučne len na poľnohospodárov, ale na všetkých občanov, pretože pôda a pod ňou veľké zásoby podzemnej vody je životodarný konár, na ktorom sedíme.
V posledných rokoch doň nemilosrdne zarezávame, hoci podmienky na dorábanie potravín sa očividne komplikujú. Spomínanými zárezmi sú „veľkorysé“ zábery najúrodnejšej pôdy pod priemyselné parky a nové obytné štvrte. Mestá likvidujú parky a zelené ihriská, aj preto sa prehrievajú.
Verejná mienka musí viac tlačiť na politikov – ústredných aj komunálnych, aby sme neničili prírodný potenciál krajiny, ktorý po stáročia zveľaďovali naši predkovia. Slovensko sa nám mení pred očami.
Polia sa v priebehu štvrťstoročia premenili na monokultúrne plantáže, ktorým dominujú obilniny a olejniny. Nie je to dôsledok prebiehajúcich klimatických zmien, ale ekonomických zásahov do poľnohospodárskej výroby a výsledok začlenenia Slovenska do Európskej únie, ktoré vyústilo do úpadku živočíšnej výroby.
Bolo by však najjednoduchšie zvaliť vinu na Brusel. Svoje maslo na hlave majú vodcovia našej krajiny, ktorí nedokázali obhájiť poľnohospodársky model zabezpečujúci sebestačnosť aspoň v rozsahu 80 percent.
Slovensko má stále veľký potravinový potenciál. Teplomilné plodiny postupujúce na sever ho môžu spestriť a obohatiť, ale kľúčová z hľadiska trvalej udržateľnosti poľnohospodárskej výroby bude produkcia plodín, ktoré u nás vždy boli doma. Na to, aby zostali, potrebujeme nadviazať na slávnu generáciu šľachtiteľov obilnín, ktorú reprezentoval trojlístok Kábrt – Bartalos – Szamák.
Aj dnes máme schopných šľachtiteľov, len si ich produkty musia viac pýtať sami poľnohospodári. Šľachtenie je o prispôsobivosti plodín daným podmienkam. Kto ich má lepšie poznať, ak nie naši odborníci? Je to zároveň výzva pre štát, aby viac podporoval domácu poľnohospodársku vedu a výskum.
Kde je voda, tam je a bude život, tvrdí ekológ Bernard Šiška. Žiaľ, závlahové hospodárstvo vybudované za socializmu padlo za obeť transformácii poľnohospodárstva aj vinou štátu, ktorý úplne zredukoval svoju starostlivosť i financie o 300-tisíchektárové vzácne dedičstvo.
Vody máme zatiaľ dosť. To, že ju nevyužívame na produkciu potravín, nechávame ju odtekať do morí bez úžitku, je naša chyba. Toto horúce leto by nemalo viesť k letargii. Naopak, malo by mobilizovať hlavy aj prostriedky na to, aby sme primerane reagovali na z roka na rok množiace sa extrémne prejavy počasia.