Alebo sa opýtajme tak, aby to pochopil aj starosta Gabčíkova a strana, ktorá ho kandidovala: bolo by rovnako všetko v poriadku, keby mali Slováci – v celkom nezáväznom referende, ako inak – hlasovať o otázke, či sú proti dvojjazyčným nápisom, alebo proti vyučovaniu v jazyku menšín v národnostne zmiešaných obciach?
Vŕšiť sa teraz na samotných obyvateľoch Gabčíkova by bolo zapriahaním voza pred koňa. Ich strach z utečencov najskôr nebude o nič väčší, než aký by sa nameral v stovkách iných obcí. Sledujú predsa rovnaké médiá, surfujú po tom istom internete a počúvajú reči tých istých politikov. V podstate všetkých politikov; od mimoparlamentných, cez parlamentnú opozíciu až po vládnych. Politici, ktorí majú na väčšinové populistické vytĺkanie bodov z témy utečencov svoj vlastný názor, sú buď radšej ticho, alebo sú marginalizovaní – často svojimi vlastnými stranami.
Politika, hoci aj celkom ‚nezáväzná‘, má vždy následky. Politici menia nás a svet, v ktorom žijeme. K lepšiemu sotva.
Gabčíkovčania len ukázali, že pozerajú, počúvajú a čítajú veľmi pozorne. Celá politická scéna sa predháňala, kto hlasnejšie odmietne „diktát Bruselu“ a kto príde s výrečnejším zdôvodňovaním, prečo by náš príspevok do spoločnej európskej politiky mal byť absolútne v našej réžii. Čomu väčšina divákov, poslucháčov a čitateľov správne porozumela tak, že náš príspevok má byť minimálny.
Vŕšiť sa na obyvateľoch Gabčíkova nemá zmysel aj preto, lebo to, čo sa okolo utečencov deje u nás, deje sa aj všelikde inde v Európe. Ak majú migranti možnosť aspoň okrajovo sledovať, čo na ich adresu zaznieva z rôznych úst na starom kontinente, malo by byť vlastne celkom absurdné, že sa sem toľko „tlačia“.
Lenže oni nemôžu. Správajú sa racionálne. Hrozbu smrti z rúk diktátorov, povstalcov a náboženských fanatikov alebo „iba“ hrozbu hladomoru sú ochotní vymeniť za naše pohŕdanie a drísty politikov, ktorí sa navzájom tromfujú v populizme. Od distingvovane sa tváriacich britských politikov, až po otvorené hulvátstvo českého prezidenta. Problém je v tom, že na túto kopu je možné prihadzovať do nekonečna. Alebo, aby sme boli lapidárni, do prejavov čistého nacizmu. Vydať sa tou istou cestou naspäť, smerom k diskusii, v ktorej sa nezabúda, že ide predovšetkým o ľudské bytosti, až potom o reálne či prifúknuté „hrozby“, je stokrát ťažšie. A ktovie, či vôbec možné bez nejakého výbuchu, ktorý nás prinúti spamätať sa.
Politika, hoci aj celkom „nezáväzná“, má vždy následky. Strašiac nás imigrantmi, voziac sa na vlne xenofóbie a vzápätí alibisticky zatvárajúc oči (ako tí, čo najprv Gabčíkovčanov strašili terorizmom a teraz im odkazujú, že na ich názore aj tak nezáleží), politici menia nás a svet, v ktorom žijeme. K lepšiemu sotva.