Napriek tomu sa zostavujú a každý ich sleduje. Rodičia, absolventi škôl, odborníci aj štátne inštitúcie, ktoré rozhodujú o budúcej podobe školstva. Tie si často dokonca tvorbu rebríčkov objednávajú či vynucujú.
Je to vlastne paradox. Na jednej strane je jasné, že vzdelávanie nie je nejaká ezoterika, podľa ktorej pravda je čisto vecou intuície, prípadne znalosti nejakých bežnému oku skrytých tajomstiev. Na druhej strane je však možno päť, možno aj viac ľudí z desiatich živým dôkazom, že známky, ktoré dostávali na základnej či strednej škole, nepredpovedali ich úspešnosť či neúspešnosť v budúcom živote.
Vzdelávací systém potrebuje priťahovať a udržiavať si kvalitných ľudí. Celoplošne a neselektívne.
A možno rovných desať ľudí z desiatich je dôkazom, že školské výsledky nehovoria absolútne nič o tom, či bude dotyčný viesť spokojný život, alebo nie. Alebo, ak chceme veci dodať patričný byrokratický pátos, či bude spoločnosti nejako prospešný, alebo nie.
Prečítajte si článok: Rebríčky škôl ministerstvo robiť nebude
V čom je teda paradox? V tom, že túžba merať kvalitu vzdelávania, ktorá je v mnohých dôležitých záležitostiach nemerateľná (rozvíjanie emočnej a sociálnej inteligencie, otvoreného prístup k svetu a tak ďalej), je vlastne sama osebe dokladom jeho nedostatkov.
Naše školy odjakživa boli, a ešte s tým neprestali, zamerané predovšetkým na kvantitatívne nasávanie informácií namiesto učenia sa o informáciách premýšľať. Nečudo, že takto vzdelaní ľudia milujú kvantitatívne štatistiky a snažia sa nimi merať kvalitu.
Kasty jednotkárov-premiantov, dvojkárov-trojkárov a štvorkárov-prepadákov, vytvorené na prvých stupňoch školského systému, v podstate kopírovali triedne rozdelenie spoločnosti. Za „socíku“ i dnes. Tvorivosť bola nedostatkom, nedôvera k autoritám hriechom. Silné osobnosti museli celý život bojovať so systémom, ktorý sa ich pokúšal „umravniť“ už od prvých školských dní – namiesto toho, aby ich podporoval. Nečudo, že systém preferuje taký zber dát, ktorý podobné veci nijako nemôže zahrnúť.
Štatistika je veda, ale kvantitatívne meranie kvality vzdelávania je byrokracia. Nie je to nijaká tragédia, ak zostavovatelia rebríčkov jasne vymedzia, čo chcú a čo nechcú merať, a ak si budú ľudia toho vedomí. Tragédiou bude, keď sa na takomto základe začne štát rozhodovať, čo podporí a čo utlmí.
Všetky tie monitory a celoplošné testy majú prinajlepšom informatívnu funkciu. Ak sa z nich stane (a to sa z nich už aj stáva) nástroj na selekciu detí podľa kritérií podfinancovaného, netvorivého a byrokratického systému, bude to len hra na vzdelávací systém. Ten nepotrebuje vyrábať a vylepšovať nové a nové hitparády kvality. Potrebuje priťahovať a udržiavať si kvalitných ľudí. Celoplošne a neselektívne.