Jedinou vinou bolo, že niekoľko mesiacov počas Antonescovej diktatúry pracoval na ministerstve kultúry. Po protifašistickom prevrate sa však dobrovoľne prihlásil do armády, aby sa mohol podieľať na oslobodení rodného Sedmohradska okupovaného Maďarmi.
Prečítajte si článok: Brezno nechce pomenovať most po Rumunovi
A išiel ďalej. Velil jednotke, ktorá s ostatnými rumunskými a sovietskymi vojakmi priniesla slobodu Rožňavskému okresu, Rimavskej doline, Tisovcu, až sa cez hory prebila do Brezna… V politike sa predtým angažoval ako predseda Asociácie študentov utečencov z Transylvánie.
Inak najmä písal – verše, literárnokritické články, sociálne reportáže, vydal tri zbierky básní, založil časopis. Svojou tvorbou a aktivitami pripomínal rané obdobie Jána Smreka. Kráľ Michal mu posmrtne udelil vysoké vyznamenanie, ale potom nastúpila iná diktatúra a nekomunistickí autori boli na tom v 50. rokoch podobne ako na Slovensku.
Našťastie to netrvalo večne. Veď o koľko osobností by prišla naša literatúra, keby sa zriekla všetkých, ktorí boli nejako spojení s úradmi vojnového štátu?
Soreanu v boji za oslobodenie Brezna obetoval to najcennejšie – svoj mladý život. V 70. rokoch ho kultúrne rehabilitovali, v rodnom mestečku mu postavili sochu, vyšiel súbor literárneho diela, pri jeho storočnici vlani zorganizovali konferenciu… A potom príde z veľvyslanectva studená sprcha. Básnik si ju nezaslúžil.