Strata gréckej suverenity, ktorá bola podmienkou, aby veritelia do tej plechovky aspoň ešte raz kopli, je zároveň hrozivým precedensom, týkajúcim sa všetkých ostatných štátov únie.
Rozhovory o ďalšej pomoci Grécku nie sú idylkou. Ale nie sú ani pokračovaním pomyselného súdu eurozóny nad „zmúdreným“ (rozumej: porazeným) gréckym premiérom Alexisom Tsiprasom. Načo aj. Poníženie gréckej vlády, ktorá po polroku vzdorovania kapitulovala pod podmienkami ešte oveľa horšími, než s akými sa stretla na začiatku, už sotva môže byť väčšie. Naďalej však trvajú rozpory medzi vedúcimi mocnosťami únie na kontinente.
Na jednej strane prehlbujúcej sa priepasti stoja francúzsky prezident François Hollande a taliansky premiér Matteo Renzi, na druhej strane nemecká kancelárka Angela Merkelová. Táto trojica nie je náhodná, pretože práve tieto tri štáty sú najväčšími veriteľmi Grécka. To dlhuje každému z nich jednotlivo viac ako Medzinárodnému menovému fondu či Európskej centrálnej banke.
Zatiaľ čo francúzsky a taliansky predstaviteľ od začiatku tlačili skôr na dohodu, nemecká kancelárka ukazuje, ako sa stále viac dostáva do vleku svojho ministra financií Wolfganga Schäubleho. Čím viac sa na európskych summitoch ústami Merkelovej hovorí o „dôvere“, o jej strate a o možnostiach jej obnovenia, tým viac sa doma v Nemecku hovorí o vyhodení Grécka z eurozóny.
Zatiaľ, zdá sa, prevážil názor, že z Helénskej republiky sa bude dať predtým ešte predsa len čosi vyžmýkať. Hollande s Renzim majú problém s Nemeckom, ktoré sa na pozadí gréckej krízy pokúša opanovať eurozónu a spraviť z nej jednotku ekonomicky a neskôr aj politicky nadradenú celej únii. Voči Grécku však nespravili a nerobia nič, čo by im Merkelová nedovolila.
O osekaní časti gréckeho dlhu, o ktorom hovoria ekonómovia po celom svete ako o jedinej rozumnej možnosti ešte prv, ako sa začne ďalšie kolo bailoutu, nepočuť od európskych lídrov zhola nič. Gréci budú zato musieť zdvihnúť DPH na časť potravín, privatizovať elektrárne a okresať dôchodkový systém (vek odchodu, výška penzií, koniec predčasných dôchodkov). Budú musieť vyčleniť majetok za 50 miliárd eur, ktorý postupne rozpredajú na splácanie časti dlhu z eurovalu.
Čo z toho pomôže postaviť na nohy malé a stredné podnikanie, ktoré vždy bolo základom gréckej ekonomiky? Ktorá z týchto „reforiem“ spraví niečo s takmer tridsaťpercentnou nezamestnanosťou Grékov všeobecne a s vyše päťdesiatpercentnou nezamestnanosťou mladých ľudí do dvadsaťpäť rokov? V Aténach bude zato sedieť Trojka a dohliadať na to, aby sa plechovka ďalej pekne kotúľala dolu cestou. Nič viac.
Dokiaľ sa pri kormidle únie nevystrieda politická generácia, bude sa približovať koniec integrácie a zvyšovať riziko sociálneho výbuchu. To bude dedičstvo dnešných dní.