Hlavné je, že jeho autori o ňom povedali, že bolo „na ochranu rodiny“… Keď však príde na ochranu členov rodiny, politici zdržujú, obštruujú a mlčia.
Je nepochopiteľné, že náš štát dosiaľ nebol schopný pripraviť a schváliť jeden jasný zákon, ktorý by sa touto témou zaoberal.
Sú to však členovia rodín, živí ľudia, ktorí potrebujú ochranu a pomoc, nie abstraktný a ideológiou zneužívaný pojem rodiny. V prípade týraných žien či žien, ktoré sa stávajú obeťami sexuálnych útokov, hovoríme navyše o polovici populácie, či už žije v rodinných zväzkoch, alebo nie. O tej polovici, ktorú niektorí volajú „slabším pohlavím“, a iní vzývajú prostredníctvom mariánskeho kultu.
Vzývanie Panenky Márie však sotva pomôže žene, ktorá napríklad potrebuje, aby mal jej násilnícky partner dostatočne dlhý zákaz prístupu do spoločného bytu, aby mohla ona zatiaľ zvážiť ďalší postup a urobiť aj nejaké prvé kroky. Dnešných 48 hodín na to nestačí. Na druhej strane, takej žene vtedy nijako nepomôžu ani novinové články oslavujúce ženy, ktoré sa presadili v „mužských“ profesiách či v politike.
Inými slovami, účinnú ochranu proti násiliu páchanému na ženách nezabezpečí ani utiekanie sa k tradičným hodnotám a spoločenským modelom, ani optimistická oslava modernej spoločnosti, ktorá ženy „oslobodila“.
Násilie na ženách znamená ubližovanie slabšiemu, často spojené s nejakou sexuálnou kompenzáciou, čo môže platiť aj vtedy, keď nejde primárne o sexuálny útok. Násilník hľadá dôkaz svojej prevahy, a tu nepomôže ani uisťovanie v rámci tradičných modelov, že veď prevahu má ako muž rovno od Boha, ani moderné uisťovanie, že prevahu nepotrebuje. Štát sa v takej chvíli musí vykašľať na modely a abstrakcie a zasiahnuť.
Sotva však zasiahne tam, kde pre takéto prípady nemá jeden zrozumiteľný a jasný návod – zákon, ale kde je návod na konanie chaoticky roztrúsený po rôznych iných zákonoch. Taký návod je nielenže málo zrozumiteľný, ale je aj deravý. Práve preto u nás štát opakovane zlyháva. Práve preto u nás mnohým ženám nepomôže ani to, keď sa priamo na štát obrátia so žiadosťou o pomoc. Naopak. Mnohé prípady vyústili do tragédie práve až po tom, čo žena násilie páchané na nej oznámila. Alebo vtedy, keď zdravotníci, nútení jedným z tých chaotických pravidiel násilie oznámili polícii aj bez jej vedomia. Páchateľ sa tak dozvedel, že o ňom úrady už vedia, zatiaľ čo nič netušiaca žena nemala čas ani príležitosť niečo podniknúť.
Je nepochopiteľné, že náš štát dosiaľ nebol schopný pripraviť a schváliť jeden jasný zákon, ktorý by sa touto témou zaoberal. Nepochopiteľné je, keď ministerstvo práce a rodiny, ktoré na zákone pracuje-nepracuje, odkazuje, že pri hľadaní spoločenského a odborného konsenzu v takej citlivej téme je potrebný čas na „ešte širšiu“ komunikáciu so zúčastnenými stranami. Kto sú tie „zúčastnené strany“? Ženy a násilníci?! A pre koho je to „citlivá téma“? Pre politikov, ktorí sa boja, že urobiť zákon znamená priznať si problém?