Kto potrebuje titul, zaplatí si zväčša externé štúdium, a ak sa nič vážne nestane, môže očakávať, že minimálne o tri roky pred jeho menom na vizitke pribudne zopár písmen.
Pokiaľ by tento model degradujúci naše univerzity na učilištia s víkendovými rýchlokurzami nepresiahol hranice štátu, blamovali by sme sa len sami pred sebou. Lenže on sa uplatňuje aj na vyšších stupňoch vzdelávania, a tak chýr o tom, že Slovensko sa stalo „inkubátorom“ rýchlokvasených doktorandov, docentov a profesorov, letí rýchlo do sveta.
Zahraniční právnici, manažéri či teológovia k nám neprichádzajú, aby sa mohli pochváliť, že absolvovali prestížnu slovenskú školu, ktorá má svetové renomé. Láka ich vidina ľahko získaného titulu.
U našich severných susedov dokonca kolovali vtipy, že kto sa chce stať docentom, mal by ísť do Ružomberka, lebo len tam to stihne za mesiac… Ak teraz v Poľsku odmietajú automaticky uznať tituly získané na Slovensku, potvrdzuje sa, že nešlo len o fámy.
Akademické slobody a práva sú neodňateľné. V situácii, keď poniektorí flagrantne porušujú pravidlá udeľovania titulov, je všaknutné začať premýšľať o spôsobe, ako sprísniť kritériá a obsadzovanie komisií.
Slovensko si už stihlo ušiť z hanby kabát. Hádam by to stačilo.