Robil ich zakladateľ československého štátu Masaryk, robili ich Beneš aj Gottwald a nevyhla sa im ani novembrová revolúcia a zmeny priniesol aj vstup Slovenska do Európskej únie. Máloktorá krajina na svete má také roztrieštené vlastníctvo k pôde ako Slovensko. Pomaly niet obyvateľa, ktorý by nevlastnil aspoň kúsok rodnej zeme. Skutočne veľkých vlastníkov, ak si odmyslíme cirkev, u nás niet, presnejšie donedávna, pred desiatimi-pätnástimi rokmi, ešte nebolo. Ešte len vznikajú.
Národné záujmy narážajú na európsku legislatívu. Jedno je isté, o pôdu ide všetkým v prvom rade.
Paradoxne vzniku novej vrstvy veľkých majiteľov pôdy požehnali dve revolúcie zaklínajúce sa ľudom. Február 1948 priniesol kolektivizáciu, vznik družstiev a štátnych majetkov. Všetci bez rozdielu vložili do kolektívnych hospodárstiev svoju pôdu. O štyridsať rokov neskôr priniesol november 1989 reštitučný zákon, ktorý ľuďom pôdu vrátil.
Prečítajte si článok: Najlepšiu pôdu skupujú na Slovensku cudzinci
Lenže nevstúpiš dva razy do tej istej rieky. Ponovembrová predstava, že Slovensko sa vráti k rodinným farmám, ktoré sú typické pre západoeurópske krajiny, ale napríklad aj pre Poľsko, sa ukázala ako ilúzia. Ľudia ponechali pôdu družstvám alebo rôznym akciovým spoločnostiam a eseročkám, ktoré vznikli v dôsledku ich transformácie či privatizácie štátnych majetkov.
Bol to socializmus, ktorý priniesol nový životný štýl na vidiek, niektorí hovoria odtrhnutie od pôdy a bol to súčasný kapitalizmus, ktorý oba tieto prvky prehĺbil. Roľníkov, ako ich opísala literatúra do roku 1948, sme stratili. Zrodil sa nový vidiek s novým chápaním poľnohospodárstva. Skutočných rodinných fariem je na Slovensku málo.
Aj úspešné rodinné podniky majú výmeru okolo aspoň 500 hektárov, prevažujú však stále podniky, základom ktorých sú bývalé družstvá. Len jeden rozdiel je medzi socialistickou a kapitalistickou veľkovýrobou: kým tá prvá aj zásluhou pridružených výrob zamestnávala vyše 300-tisíc ľudí, tá druhá potrebuje "na obsluhu“ pôdy jednu šestinu pôvodného počtu pracovníkov.
Až s odstupom času vidíme, ako hlboko sa zmenilo slovenské poľnohospodárstvo a vidiek. Kto je dnes na Slovensku roľník, modernejšie poľnohospodár, farmár? Možno správnejšie by bolo hovoriť o agropodnikateľoch, hoci aj tí sú rôzni. Jedni naozaj fyzicky s pomocou strojov pracujú na pôde, kým druhí podnikanie najmä organizujú a ľudí zamestnávajú. Jedni aj druhí však potrebujú na hospodárenie pôdu. A tú si musia prenajímať.
Vstupom do EÚ vznikol nečakaný problém, na slovenskom vidieku sa objavili silní zahraniční hráči. Sú kapitálovo silnejší ako domáci poľnohospodári a ich know how, ale aj poriadok, ktorý zavádzajú v získaných podnikoch, im umožňuje rýchlo rásť. Lenže aj cudzinci túžia po pôde. A je tu konflikt, aký si nikto v roku 1989 nevedel predstaviť.
Ten konflikt dozrel a nebude jednoduché ho vyriešiť. Národné záujmy narážajú na európsku legislatívu. Otázkou je, do akej miery bruselské zákony vyjadrujú jednotlivé národné záujmy. Jedno je isté, o pôdu ide všetkým v prvom rade. Aj nám, práve tak ako našim 27 susedom.