Škoda, že ju zvestoval až v nedeľu. Urobiť to s týždňovým predstihom, mal by v nedeľu na čele sprievodu napochodovanú kompletnú reprezentáciu štátu, vlády, parlamentu a kapitánov priemyslu. Byť na jednej fotografii s (hoci neviditeľným, ale zato riadne ohláseným) najvyšším šéfom sveta je predsa snom každého top politika či manažéra.
Stáva sa obeťou samozvaných vykladačov toho, čo má vraj rád a čo vraj prísne odsudzuje, a vôbec, ako to v Biblii vlastne myslel.
Niečo tu však nehrá. Ak je Boh (ten náš, ten s veľkým B) všadeprítomný, potom bol v nedeľu úplne všade, rovnako ako predvčerom a deň predtým, takže Zvolenského informácia bola iba zvestovaním každodennej samozrejmosti. Boh bol potom v nedeľu nielen na čele, ale aj na chvoste sprievodu.
Prečítajte si článok: Pochod za život? Skôr proti interrupciám
Ba čo viac, on bol napríklad aj v obývačke s neznámym neznabohom nadávajúcim na dopravné obmedzenia, ktoré sprievod v hlavnom meste vyvolal. Nemohol nebyť aj na každom Pride. Na čele i na chvoste. V prípade, že je všadeprítomný, nachádza sa aj v každej chatrči každej rómskej osady, sedáva za vrchstolom s mafiánskymi bosmi a posedáva pri plytkých hroboch ich obetí.
Je úplne všade, a tak iba jeho prítomnosť nič neznamená. Údajne je aj všemohúci, lenže túto svoju vlastnosť už dobrých dvetisíc a viac rokov, ktovie prečo, nepredvádza. Jeho mlčanie je dvojsečná zbraň. Stáva sa preň obeťou samozvaných vykladačov toho, čo má vraj rád a čo vraj prísne odsudzuje, a vôbec, ako to v tej Biblii vlastne myslel a nemyslel. A to je problém: Bohu by človek možno aj uveril, prečo by však mal veriť nejakému Zvolenskému?
Druhou možnosťou je, že naši biskupi v skutočnosti až tak veľmi na tú všadeprítomnosť neveria. Respektíve, veria, že hoci je naraz všade, niekde je Boh akosi viac, ako inde. Záleží na tom, kde sa mu práve viac páči. A keďže bol v nedeľu rovno na čele sprievodu v Bratislave, znamená to, že účastníci sprievodu sa mu v túto jesennú nedeľu páčili najviac zo všetkých a zo všetkého. Chápeme. Každý je rád tam, kde ho neotravujú zbytočnými otázkami.
Napríklad by sa ho niekto mohol opýtať, či nie sú na svete aj dôležitejšie problémy, ktoré si vyžadujú jeho osobnú prítomnosť urgentnejšie ako pochod, ktorého organizátori večne rumádzgajú, že sú obeťami našej diskriminácie, lebo im nechceme dovoliť, aby nám organizovali naše životy podľa ich osobnej viery.
Alebo by sa ho niekto mohol spýtať, čo si myslí o svojich údajných zástupcoch v podobe slovenských cirkevníkov, ktorí sú majstrami v odvracaní pozornosti ľudí od skutočných výziev (utečenecká kríza, sociálna nespravodlivosť, rastúca nerovnosť príjmov i príležitostí…) k neplodnému hysterickému moralizovaniu na adresu svojich spoluobčanov.
Detí tej istej omnipotentnej entity, ako sú oni sami, na čele s cirkevnou vrchnosťou. A keďže mlčí, môžeme si myslieť svoje o tom, čo si asi tak na čele toho sprievodu vlastne myslel. Že rieši bolesti tohto sveta? To sotva. Taký hlúpy byť nemôže.