Vyrieši niečo Robert Fico svojimi vyhrážkami na adresu Európskej únie? Nevyrieši. Kvóty tak, ako sa v utorok navrhli a schválili kvalifikovanou väčšinou ministrov vnútra štátov EÚ, možnože nič nezmenia, nepoškodzujú však Slovensko v žiadnom takom ohľade, ktorý by bolo možné hodiť na stôl medzinárodného súdneho dvora.
Hystéria okolo kvót je všeobecná a podliehajú jej, zdá sa, takmer všetci, ktorí sa na tému utečeneckej krízy vyslovujú. Táto hystéria spravila z kvót v ústach jedných bezmála kľúčový bod európskej azylovej politiky, v ústach druhých sa zase mení na bezmála apokalyptické predpovede budúcnosti kontinentu. Je to všetko nonsens.
Ak sa Európa ani teraz, keď už teda „úspešne“ odfajkla jednu položku zoznamu, nezačne zaoberať položkami ostatnými, o pár mesiacov, možno o pol roka, bude riešiť to isté, len v bledomodrom. Dokiaľ nedôjde k uspokojivému riešeniu situácie v Sýrii a dokiaľ nezačne európska azylová politika fungovať ešte pred bránami Európy, budeme sa točiť v kruhu. To je jednoducho fakt, ktorý treba vziať do úvahy bez ohľadu na to, čo si kto myslí o kvótach a ich užitočnosti.
Nikoho nedonútime považovať nás za partnerov hodných spolupráce, ak sa správame ako odtrhnutí z reťaze.
Ak by Slovensko a s ním niektorí ďalší odmietači kvót uvažovali racionálne, podporovali by teraz práve tie ďalšie kroky, ktoré považujú za rozumnejšie či užitočnejšie. Zdá sa, že Česko uvažuje práve takto. Slovenský postoj je z hľadiska Európy iracionálny. Ak zaútočíme na úniu, nikoho v Európe nebude zaujímať, že je u nás krátko pred voľbami a niekto skrátka stavil na takúto kartu. Vmanévrujeme sa do takej trápnej pozície, o akej sa nám ešte donedávna ani nesnívalo.
Nie preto, lebo odmietame kvóty – za to nás nik trestať nechce a nebude. Preto, lebo nikoho nedonútime považovať nás za partnerov hodných spolupráce, ak sa budeme správať ako odtrhnutí z reťaze iba preto, lebo nás raz prehlasoval. Aj to je fakt, ktorý zasa musia vziať do úvahy tí, čo si myslia, že demokracia funguje len vtedy, keď sa hlasuje v náš prospech, kým v opačnom prípade je to „diktát“.
Boli sme to my, kto dobrovoľne prijal Lisabonskú zmluvu. Vrátane toho, že niekedy sa nebude vyžadovať stopercentný konsenzus, ale v mene väčšej akcieschopnosti postačí hlasovanie. Dokonca sme sa o zmluvu vtedy heroicky bili v parlamente, všakže, pán premiér! Netvárme sa teda dnes, akoby sa diala nejaká neprístojnosť, keď sa niečo stalo v súlade s ňou.
Nemyslime si, že máme výsadné právo na citlivé zaobchádzanie. Tak ako je otázka utečencov možno citlivá pre našincov neprivyknutých rôznorodému svetu, väčšina Európy je zasa citlivá na to, keď naši politici v Bruseli argumentujú ekonomickou situáciou a po príchode domov prepínajú na náboženskú a nacionalistickú vlnu. Problém nie sú našinci, ale politici, ktorí majú mať veci pod kontrolou. Nie živiť hystériu.