Je len zaťažkávacou skúškou, ktorá už teraz, ďaleko predtým, ako dosiahla svoj vrchol, ukazuje politickú realitu európskej dvadsaťosmičky.
O stavbe plotov na hraniciach najnovšie uvažuje Rakúsko. Aj keď rakúski predstavitelia zdôrazňujú, že nejde o zavretie hranice a cieľom je iba vniesť poriadok do prijímania utečencov, plot je plot, aj keby len v niekoľkokilometrových úsekoch okolo hraničných priechodov.
Stavať ploty či posielať policajtov na hranice je ľahšie, ako meniť domácu politiku a presviedčať občanov o výhodnosti takejto zmeny.
Hranica medzi Slovinskom a Rakúskom je hranica medzi dvoma štátmi schengenského priestoru. Aj kúsok plota v rámci takejto hranice bude symbolom, že sa časy menia, a nie k lepšiemu. A keďže ani situácia sa predbežne k lepšiemu nezmení, ako v utorok upozornil europoslancov predseda Európskej rady Donald Tusk, rakúsky plot bude zrejme len ďalším v rade.
Ak bude niekto hodnotiť rok 2015 a hovoriť o kríze solidarity výlučne v spojitosti s utečeneckou krízou, nebude hovoriť celú pravdu. O európskej solidarite výrečne vypovedala už kauza Grécka. Alebo sme zabudli, s akou vervou sa všetci, vrátane Slovenska, pustili do ochrany úrokov nemeckých bánk na úkor gréckej demokracie v mene prísľubu miesta na výslní po boku „toho najsilnejšieho“?
Nuž, ten najsilnejší teraz spoznáva, akú cenu má taká lojálnosť. Pritlačiť k múru Syrizu a zabrániť rekonštrukcii gréckeho dlhu nikoho nič nestálo. Lojalita k Nemecku, ale v tomto prípade aj k Taliansku či ku Grécku pri zvládaní náporu žiadateľov o azyl, je čosi iné. V lepšom prípade znamená sociálne investície, v horšom prípade téma poskytuje palivo do kampaní apelujúcich na strach z cudzincov a z iných kultúr. Stavať ploty či posielať policajtov na hranice je ľahšie, ako meniť domácu politiku a presviedčať občanov o výhodnosti takejto zmeny.
Samozrejme, kríza solidarity nie je jediným problémom. Ťažkopádnosť, neschopnosť čeliť problémom skôr, ako sa vyostria (problém agentúry Frontex bol známy dávno pred rokom 2015), napätie medzi Európskou komisiou a Európskou radou tvorenou národnými politikmi, ktoré ústi do modelu „nemecko-francúzskeho líderstva“, slabé postavenie Európskeho parlamentu, to všetko sa na kríze podpisuje tiež. Kruh sa uzatvára, keď to jediné, na čo sa komisia pri svojich návrhoch môže odvolávať, je – solidarita. Vo frustrácii z poznania, že Európa nie je jednoliata a že tá jedna spoločná dekáda v únii ešte nestihla vytvoriť spoločnú skúsenosť, sa potom rôzni predstavitelia vyhrážajú finančnými trestami pre tých, čo sa nechcú zapojiť. To, samozrejme, spätne v žiadnom prípade súdržnosti a solidarite nepomáha…
Každopádne by sme sa mali radšej chytiť za nos ešte prv, ako sa pustíme kritizovať napríklad šéfa euroskupiny Jeroena Dijsselbloema, ktorý o takom finančnom potrestaní hovoril ako posledný. Iba pred pár mesiacmi sme sa s Dijsselbloemom v jednom šíku vyhrážali Grékom. Vtedy nám to pripadalo v najlepšom poriadku.