Nesedí to však s tým, čo sa udialo 28. októbra, keď na Slovensku vrcholili oslavy 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra. Najprv základný kameň budúceho pomníka kodifikátorovi spisovnej slovenčiny zasypaný hnojom, potom nečinnosť polície pri etnických urážkach na riadne ohlásenom zhromaždení, napokon krádež tabule pod rúškom noci.
Prečítajte si článok: Štúrova busta v Štúrove. Kto s tým má problém?
Primátor Eugen Szabó si pokrytecky umýva ruky. Vraj postavenie pamätníka nie je šťastnou voľbou, pretože môže narušiť súčasný pokojný stav medzi národnosťami… To si toleranciu voči Slovákom, ktorí tvoria 28 percent obyvateľstva, predstavuje tak, že im mesto nepovolí pomník viažuci sa na najvýraznejšiu osobnosť národných dejín? Sohasem! Nikdy!
Vraj Štúr nie je s mestom „nijakým spôsobom spätý“. Ale veď už 67 rokov nesie jeho meno! Kedysi ospalé pohraničné mestečko vyrástlo v podstate na úroveň okresného sídla. Tu na Slovensku, a nie ako Párkány, ale ako Štúrovo. Celkom logicky by tu mal mať pomník aj Štúr. A nie kdesi pri Dunaji, no priamo na dostatočne rozľahlom námestí. Jedna busta tam predsa nemôže zavadzať ľuďom. Rozumným ľuďom.
Niekto namieta, že sa matičiari nemuseli pre jubileum tak ponáhľať, mali sa dohodnúť s mestskou samosprávou. Nešlo to, na dohodu sú potrební dvaja. Ak si nielen tí krikľúni a kydači hnoja, ale aj primátor, ktorý má byť pre všetkých občanov, predstavuje zachovanie „určitej rovnováhy“ tým, že menšiny v meste budú držať hubu a krok, tak sa veľmi, veľmi mýli.