Vieme však už, aké zúfalé sú limity úspešnosti takejto vojny. Alebo to ešte stále nevieme? Keď v septembri 2001 George W. Bush prvýkrát vyslovil heslo o „vojne proti teroru“, iba ho oprášil z čias Ronalda Reagana. Na rozdiel od Reagana, ktorý ním obhajoval zmrazenie finančných účtov a majetku teroristických skupín, ho Bush myslel naozaj vojensky. Výsledkom boli invázie do Afganistanu a Iraku.
Ozajstná zmena k lepšiemu sa nemôže odohrať bez účasti miliónov moslimov, obyvateľov tých krajín a ich susedov, a nemôže mať inú podobu, než akú si sami vyberú.
V týchto dňoch o vojne proti teroru hovorí François Hollande. Výsledkom je intenzívne bombardovanie oblastí, ktoré kontroluje Islamský štát. A tým sa to určite neskončí. Hollande zároveň aktivoval vôbec po prvý raz článok zmluvy o Európskej únii, zaväzujúci ostatné členské štáty poskytnúť Francúzsku „pomoc a podporu všetkými prostriedkami, ktoré sú v ich moci“. Všetky členské štáty vyjadrili súhlas.
Zdôraznime, že príslušný článok neznamená vznik vojenskej koalície a že pomoc a podpora môžu mať mnohé podoby – ktoré si Francúzsko s členmi EÚ dohodne bilaterálne. Na druhej strane je z indícií a vyhlásení rôznych politikov jasné, ako blízko sa Európa ocitla k účasti v ďalšej vojne.
Tak ako po 11. septembri 2001 aj po 13. novembri 2015 je jasné, že proti vražedným fanatikom sa musí použiť aj sila. My však máme od toho 11. septembra dostatok skúseností s tým, aké katastrofálne následky môže priniesť použitie sily bez použitia rozumu.
Trúfame si namýšľať, že my to na rozdiel od amerických neokonzervatívcov „nezbabreme“? Že nevyvoláme tisíce nových ochotných adeptov na samovražedné útoky medzi obyvateľmi Blízkeho východu, ale, ako sa čoraz viac ukazuje, aj medzi obyvateľmi Európy? Že nevyvoláme ďalšiu frustráciu, ktorá dáva palivo nenávistným imámom regrutujúcim nových teroristov?
Islam prechádza krízou a umiernení moslimovia volajúci po náboženských a spoločenských reformách (čo je v mnohých krajinách jedno a to isté) sú tí poslední, kto by to popieral. Existencia, ale najmä masový úspech apokalyptickej a vražednej ideológie islamizmu však nie je čosi, čo sa dá zamerať a na diaľku odpáliť bezpilotným lietadlom či jednoducho postaviť k múru. Alternatívou nie je ani predstava, že zmenu k lepšiemu vybavia MacDonalds', Nike, iPhone a voľby raz za štyri roky.
Ozajstná zmena k lepšiemu sa nemôže odohrať bez účasti miliónov moslimov, obyvateľov tých krajín a ich susedov, a nemôže mať inú podobu, než akú si sami vyberú. Je pravda, že toto je beh na dlhú trať a my – potenciálne obete teroru – toľko času nemáme. O to viac musíme používať rozum.
Ak bude „vojna proti teroru“ vyzerať tak, že európski demokrati budú bombardovať ISIS aj so všetkými nevyhnutnými bočnými škodami, európski oportunisti zatiaľ en bloc démonizovať moslimov, aby ich ani nenapadlo chcieť byť Európanmi a európski fašisti medzitým zapaľovať ubytovne prisťahovalcov, aby utekali späť na územia islamizmu, potom bude už vopred prehratá.