Pri pohľade do nedávnej minulosti sa však nad krátkozrakými rozhodnutiami politikov človeku zákonite zatočí hlava. Signály, ktoré prichádzali z Grécka, spočiatku Brusel prehliadal. Keď pred štyrmi rokmi prílev ilegálnych imigrantov začal byť neúnosný („až“ 100-tisíc ročne) a Atény začali hovoriť o výstavbe plota na grécko-tureckej hranici, tak ich Európska komisia pokarhala, že takéto opatrenie bude tolerovať iba dočasne.
Atény teda ustúpili a namiesto 206-kilometrového plota, ktorý mal vyrásť pozdĺž rieky Evros, pristúpili na omnoho kratší variant v najrizikovejšej oblasti neďaleko mestečka Orestiada. Prílev utečencov však neustával, a tak plot napokon postavili.
Nemohúcnosť Európy zabezpečiť hranice sa však naplno prejavila tento rok, keď sa migračný tok presunul na ostrovy v Egejskom mori. Ak by EÚ plot postavila hneď a sústredila sa na spoločnú ochranu hraníc pri pobrežných vodách Talianska a najmä Grécka, dnes možno nemusela žobroniť u Turecka.
To, že iba pár hodín po podpísaní dohody o vzájomnej pomoci pri zvládaní utečeneckej krízy zadržali turecké hliadky okolo 1 300 migrantov, ktorí sa pokúšali dostať do Grécka, by nás nemalo nijako uchlácholiť. Dohoda o vracaní imigrantov a o kontrole hraníc medzi Tureckom a EÚ totiž existovala aj predtým, ratifikovali ju minulý rok v lete. A vieme, s akým výsledkom. EÚ sa jednoducho nemôže zbavovať zodpovednosti a spoliehať sa na „externé služby“.