To však ešte neznamená, že to tak nie je. Naša spoločnosť otupieva k prejavom kolektívnej nenávisti, k zahmlievaniu historickej pamäti, k obdivu k totalitám. Naše orgány činné v trestnom konaní a súdnictvo, ktoré sa tomu prizerajú, sa stávajú súčasťou problému.
Hranice toho, čo všetko je u nás verejne akceptovateľné, sa výrazne posúvajú. Žiaľ, nie k lepšiemu.
Ako protiargument nestačí citovať policajné štatistiky a dokazovať nimi, že povedzme pred dvadsiatimi rokmi bolo u nás väčšie alebo rovnaké množstvo prejavov neonacizmu či rasizmu v porovnaní s dneškom. Už len preto nie, lebo polícia a prokuratúra patria, žiaľ, medzi tie posledné inštancie, ktoré by sme mohli v tomto brať za relevantné.
Hranice toho, čo všetko je u nás verejne akceptovateľné, sa v čase falošnej internetovej rovnosti, v ktorej majú zdanlivo rovnakú váhu bizarné konšpiračné teórie a dokázateľné fakty, výrazne posúvajú. Žiaľ, nie k lepšiemu a nevidieť to môže iba ten, čo to vidieť nechce.
Čo sa zmenilo od čias, keď súdni znalci merali milimetre a porovnávali farebné odtiene, na základe čoho súdy vynášali tragikomické verdikty o tom, či je očividná replika insígnií Hlinkovej gardy očividnou viac, alebo iba menej? Náš aparát nezvláda ani očividné prejavy „spomienkového“ nacizmu – pokiaľ niekde priamo nevytŕča hákový kríž. A len neochotne „zvláda“ aj také prípady, akým bol dodnes súdne neuzavretý násilný útok neonacistov pred barom v Nitre. Ako by potom mohol zvládať iné, modernejšie prejavy?
Prečo vlastne vôbec čakáme, že sa policajti aspoň dvakrát zamyslia nad učiteľom, čo svojim žiakom alebo na internete vykladá extrémistické bludy? Sociálne siete sú plné nenávisti a vyhrážok. Pekne s menami i fotkami. Usmievaví ľudkovia všemožných povolaní želajú smrť celým národom, alebo sa vystatujú, že sami vezmú zbrane a budú strieľať. Prečo by medzi nimi nemohol byť aj nejaký ten pedagóg? Alebo dvaja alebo desiati?
Často sa otvorene vyhrážajú násilím konkrétnym ľuďom. A nič sa nedeje. Pretože je to „iba na internete“? To by bol zaujímavý prístup: znamenal by totiž, že to potom pokojne môže byť aj v novinách. Tie majú dnes predsa často len zlomkové náklady oproti čítanosti výlevov na internete. Nehovoriac o knihách.
V zákone sa nehovorí, že trestné je iba to, čo zaváňa druhou svetovou, nemerajú sa tam centimetre či odtiene hnedej. Hovorí sa tam o podpore skupín smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd, o hanobení národov, rás a presvedčenia, o podnecovaní k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti.
Schopnosť rozlíšiť hranicu napríklad medzi kritikou izraelskej politiky a antisemitským štvaním či medzi kritikou fundamentalizmu a štvaním proti moslimom by mala patriť k výbave gramotného človeka. A policajti a prokurátori sú priamo povinní rozumieť zákonu. Keď si tí, ktorých úlohou je strážiť zákon, zákon vykladajú „tvorivo“, rôzne, nielen tie vymenované, hranice padajú vo verejnej diskusii, a napokon aj v politike. To je križovatka, na ktorej stojíme.