Bugár sa chcel vyhnúť pasci Ľudovej platformy, ktorá v životopise slovenskej pravice svieti ako memento neschopnosti dohodnúť sa, tým, že netrval na koalícii či podobnej zmluvnej spolupráci. Zároveň však chcel, aby stredopraví voliči dostali práve takú záruku – len v podobe povolebných prísľubov.
Procházka potrebuje lepší výsledok a potrebuje ho sám pre seba. Tam, kde Bugár s Jánom Figeľom môžu získať, jemu hrozí strata.
Lídrov týchto troch strán by to k ničomu vopred nezaväzovalo, ich voliči však mali nadobudnúť dojem, že voľbou KDH, Mostu či Siete volia väčší a silnejší konglomerát. Taký, ktorý by mal eventuálne šancu vyrovnať volebnú váhu vládneho Smeru.
Plán však neuspel. Dôvodom je pretrvávajúca rozkolísanosť pravicovej scény u nás. Nik nevie, kto bude jeho úhlavným nepriateľom v boji o rovnakých voličov zajtra, a ani ako sa tomu vyhnúť.
Utvoriť s ním koalíciu? Osud koaličnej vlády Ivety Radičovej ukazuje, že ani spoločná zodpovednosť za spravovanie krajiny nemusí pomôcť. Ak sú niekde strkanice, účasť na spoločnom projekte môže strkajúcich akurát dostať do tesnejšej blízkosti. Takej, v ktorej šťuchance bolia dvojnásobne.
V rámci celej perepúte, ktorá sa napravo od stredu dožaduje pozornosti takmer identickej množiny voličov, majú KDH a Most celkom inú dynamiku ako Sieť. Prieskumy, ale aj volebné výsledky z minulosti, dávajú dlhodobý a celkom spoľahlivý obraz o ich možnostiach.
Výrazne vyšší volebný výsledok – a ak by chceli naozaj poraziť Smer, nič iné by im nepomohlo – môžu stranám, ktoré sa nijako zvlášť nevyvíjajú, priniesť iba zvláštne okolnosti. A keďže z Váhostavu a podobných káuz sa predsa len nedá vyrobiť nič kalibru Gorily, takou okolnosťou môže byť napríklad koalícia. V prípade tohto Bugárovho plánu nepriznaná, ale predsa zreteľná.
Na druhej strane Procházka má pred sebou prvé parlamentné voľby. Keby potvrdil svojich prieskumových 12 percent, bol by síce opticky na pravici kráľom, nebolo by to však ani len na dosah jeho skutočných ambícií (o ktorých hovorí už od čias Alfy).
Potrebuje teda lepší výsledok a potrebuje ho sám pre seba. Tam, kde Bugár s Jánom Figeľom môžu získať, jemu hrozí strata, ak by sa v očiach svojich voličov, ktorým rozpráva o generačnej obmene slovenskej pravice, príliš rýchlo uspokojil s úlohou ťahúňa „starých a vyčerpaných" bardov.
Otázkou však ostáva, či voliči Siete považujú schopnosť dohodnúť sa za horšiu, ako túžbu dominovať. Ak väčšina z nich považuje schopnosť dohodnúť sa za kľúčovú, Procházka má po chlebe. Ak im imponuje skôr jeho túžba dominovať, potom urobil dobre.
Aspoň nateraz. Až po voľbách sa ukáže, či tých pravdepodobných 12–14 percent práve tento druh voličov vyhodnotí tak, že Procházka nielen dominovať chce, ale že na to aj má. Ak nie, pôjdu o dom ďalej skôr, než sa „gazda“ spamätá.