Ak v Nemecku vyšla pravda na povrch po piatich dňoch, tak vo Švédsku o obdobných sexuálnych útokoch informovali až po dvoch rokoch. Dá sa predpokladať, že ak by sa neprevalili informácie z Kolína, tak by sme sa nedozvedeli ani o sexuálnom napádaní žien v Štokholme.
Spoločným menovateľom v oboch prípadoch je prehnaná politická korektnosť. Obava, že by z toho mohli ťažiť protiimigrantské strany spustila mechanizmy autocenzúry. Nikto nechce byť označený za xenofóba, a tak sa radšej kompetentní tvária „že sa nič nestalo“. Toto privieranie očí sa však v konečnom dôsledku teraz obrátilo proti nim, lebo dôvera verejnosti v schopnosť polície zabezpečiť poriadok a schopnosť médií pravdivo informovať je otrasená.
Obe aféry sa nepochybne dotknú aj samotných politikov, lebo podľa posledných prieskumov by pravicovo-populistická strana Alternatíva pre Nemecko v marcových voľbách v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko získala rekordných 15% a do Bundestagu by jej hlas dalo 11%. Podobne je to aj vo Švédsku, kde popularita švédskych nacionalistov prekročila 25%.
Podobných prípadov, aké sa nedávno prevalili v Kolíne a Štokholme, je žiaľ v Európe viacero. Azda najšokujúcejšia je správa z mesta Rotherham na severe Anglicka, kde v rokoch 1997 až 2013 skupina Pakistancov sexuálne zneužila najmenej 1 400 detí.
Spoločným menovateľom udalostí v Kolíne nad Rýnom a Štokholme.je prehnaná politická korektnosť. Obava, že by z toho mohli ťažiť protiimigrantské strany spustila mechanizmy autocenzúry.
Ako sa niečo také mohlo stať? Pretože polícia, aby sa vyhla obvineniam z rasizmu, radšej privierala oči. Pretože pracovníci sociálky sa báli obvinenia z islamofóbie, a tak radšej mlčali. Pretože miestni poslanci nechceli „otriasť multikultirálnosťou miestnej komunity“, a tak mohol pakistanský gang beztrestne vyčíňať dlhé roky.
Je úplne choré, ak obete prehnanej politickej korektnosti majú menšiu ochranu ako samotní páchatelia a v žiadnom prípade nemožno akceptovať prístup, že keď niečo nepasuje do nášho obrazu sveta, tak to jednoducho odignorujeme.
Je pochopiteľné, že nikto nechcel uveriť, že by niečo také bolo možné a nikto nechcel pripustiť, že utláčaní môžu byť zároveň utlačovateľmi. Lenže prejavy moslimskej maskulinity sú realitou. Akokoľvek by niekto tvrdil, že to nemá nič spoločné s kultúrou, v ktorej dominuje islam, faktom je, že páchateľmi týchto činov boli mladí moslimskí muži. U mnohých z nich je zakorenený obraz ženy, ktorá je voči nim v podriadenom vzťahu.
Toto určite nie je iba „výsadou“ islamu. Argumenty typu „však aj u nás je páchané násilie na ženách“, ktorými sa niektorí snažia bagatelizovať tento fenomén, sú snahou obhájiť neobhájiteľné. Pripomína to v obrátenom garde to staré známe: „ale veď v Amerike bijú černochov“.
Občianska výchova týchto mužov je behom na dlhú trať. Ako však povedal bývalý starosta berlínskej časti Neukölln, v ktorej žije veľa cudzincov, Heinz Buschkowsky: pravidlá musia platiť pre všetkých rovnako a integrácia môže fungovať, iba keď to všetci chcú.