Svetový majetok je v rukách zmenšujúcej sa skupiny jednotlivcov a svetová bieda na pleciach zväčšujúcej sa masy. Medzi týmito protipólmi je vrstva, do ktorej patrí upadajúca stredná trieda na Západe rovnako ako masy ľudí, ktorí majú prácu, ale nie dosť zárobku na úspory či investície, všade inde. Dôsledky roztvárania nožníc sa nepodpisujú len na tých najchudobnejších, ale aj na tejto vrstve.
Reči o tom, že najväčší boháči sa vykupujú tým, že dávajú prácu hromade iných ľudí, sú pekné, ale v praxi majú asi takú hodnotu ako teórie o pretekaní pohárov. Podľa tých má zasa platiť, že ak dovolíme najbohatším bohatnúť ďalej (nízke alebo od určitej výšky rovno žiadne dane), ich bohatstvo sa prirodzene „preleje“ do pohárov postavených nižšie v pomyselnej majetkovej pyramíde – čiže do rúk všetkých ostatných.
Zmena, ak má byť naozajstnou, nielen papierovou zmenou, nemôže byť iná, ako systémová a globálnych rozmerov.
Nuž ak by sa majetok prelieval prostredníctvom počtu chyžných, obsluhy a opravárov bazénov, áut a plachetníc, ktorých „zamestná“ jeden príslušník nejakého toho slávneho rodu, ktorého pradedo zakladateľ prepadával dostavníky na západe či karavány na východe, potom možno. Človek však nemusí byť v akútnom ohrození hladomorom, aby si všimol, že na svete okolo neho toho chýba oveľa viac.
Nepomohlo by ani to, ak by obrovské firmy, rozkladajúce sa na piatich kontinentoch, svojim zamestnancom platili všetko to, čo daňovými machináciami neodvádzajú v krajinách, kde pôsobia. Zmena, ak má byť naozajstnou, nielen papierovou zmenou, nemôže byť iná, ako systémová a globálnych rozmerov. Dokiaľ sa na obzore toho, čo je reálne, nenachádzajú ani čiastkové riešenia typu Pikettyho globálnej dane, dovtedy budeme odkázaní na čiastkové riešenia nižších rádov.
Otázkou je, ako sa môžu aspoň také riešenia stať realitou. Napríklad v Európe, rozkročenej medzi východom, kde oligarchia diktuje vládam podmienky hry na základe osobných väzieb, a západom, v ktorom si veľké peniaze robia z vlád rukojemníkov na základe ekonomického vydierania (nezamestnanosť, exporty…). Nečudo, že v takom prostredí sú riešenia polovičaté a ich aplikácia formálna.
Ak by sme mali zostať doma, tak napríklad registrácia majiteľov schránkových firiem pri verejných obstarávaniach je možno pekným spestrením politického boja (večná otázka: kto je za kým), v praxi však nezamedzí tomu, aby verejné peniaze odtekali do daňových rajov. Podobné problémy sa však zďaleka netýkajú iba nás. Nestačí vyrábať čierne zoznamy daňových rajov a penalizovať schránky prirážkami. Je treba vylúčiť ich z procesu, raz a navždy.
S globálnymi riešeniami môže prísť iba politika globálneho záujmu. V Davose ju, napriek silným rečiam, nehľadajte. Ale kde?