Potenciálnemu voličovi tak od začiatku nie je jasné, či nemastný-neslaný Procházka predstavuje voči Ficovi jasnú alternatívu, alebo je to len projekt na ukojenie jeho vlastného ega, prípadne niečo iné.
Naopak, Procházka stále vysiela signály, ktoré pravicového voliča mätú. Jeho lavírovanie sa už prejavilo pri prezidentských voľbách, keď podporil – nepodporil Andreja Kisku v druhom kole. Potom skočil na udičku Matovičovi, ktorý zverejnil ich rozhovor týkajúci sa inzercie zaplatenej „pol na pol“, o nejasnostiach okolo financovania strany nehovoriac.
Pokiaľ tieto prešľapy by teoreticky bolo možné pripísať na vrub nováčikovskej neskúsenosti, viaceré náznaky, že by si vedel predstaviť spoluprácu so Smerom, už nie sú iba nevinným prerieknutím či omylom, hoci autor sa to snaží všemožne ospravedlniť.
Ukazujú, že túžba po moci v kombinácii s Ficovým vábením je natoľko silná, že napriek „silnému protismeráckemu sentimentu“ v regionálnych štruktúrach Siete sa to už ani nesnaží skrývať. V tomto smere dochádza naozaj ku generačnej obmene, lebo „staré“ strany sa svoju ochotu spolupracovať so Smerom snažili vždy udržať v tajnosti.
Procházkova nekonzistentnosť sa však v konečnom dôsledku môže obrátiť proti nemu samotnému. Z nového lídra pravice sa tak poľahky môže stať strana na jedno použitie, akých sme tu už mali bezpočet.