Na čom sa zhodnú

Plán rakúskej vlády zaviesť horné limity počtu žiadateľov o azyl zdôvodňujú rakúski politici okrem iného ohrozením stability Schengenu, a tým aj Európskej únie. Politici, najmä zo susedného Nemecka, ktorí Rakúšanov za to kritizujú, hovoria tiež o ohrození Schengenu a ďalších ekonomických a politických konzekvenciách nezvládnutia utečeneckej krízy.

22.01.2016 22:00
debata (2)

Francúzsky premiér Manuel Valls v piatkovom rozhovore pre BBC varoval, že EÚ je utečeneckou krízou životne ohrozená.

Tak sa zdá, že ak sa európski politici rôznych farieb a s rôznymi názormi na riešenie krízy na niečom zhodnú, je to fakt, že únia je ohrozená a že jedinou možnou cestou vpred je opätovné nájdenie spoločnej azylovej a prisťahovaleckej politiky.

Ľuďom, ktorí potrebujú azyl pred vojnou, treba pomôcť. Zároveň treba jadro pomoci postupne presunúť mimo hraníc Európskej únie.

Pesimisti môžu pripomenúť, že história je plná príkladov toho, ako sa alarmistické vyhlásenia premenili na samonapĺňajúce proroctvá. Rozpad celých ríš sa dá vystopovať do okamihov, keď ich vládcovia začali pripúšťať, že rozpad je reálne možný.

Navyše Európska únia de facto nikdy nemala spoločnú prisťahovaleckú politiku. Okrem toho, že všetci uznávajú príslušné medzinárodné dohovory, Európa zahŕňa také protiklady, ako Francúzsko s miliónmi prisťahovalcov zo severnej Afriky alebo niektoré krajiny Škandinávie a na druhej strane „postkomunistické" krajiny, v ktorých počet udelených azylov málokedy presiahne sto za rok.

Nehovoriac už o tom, ako sa líšia politiky integrácie prisťahovalcov v jednotlivých štátoch. Na jednej strane je opäť Francúzsko, ktoré fakticky neuznáva inú identitu svojich občanov ako „francúzsku“. V praxi to môže zahŕňať hoci zákaz zahaľovania ženskej tváre – hoci, ako sa neraz ukázalo, ani takáto sekularizácia sama osebe nezabráni vytváraniu uzavretých komunít.

Na druhej strane trebárs Veľká Británia, v ktorej je zasa obdivuhodne rozmanité multikultúrne spolužitie vyvážené nepríjemným faktom, že mnohé Európe nepriateľské elementy pochádzajú priamo z nej, ba dokonca často exportujú svoju ideológiu za jej hranice – a nie naopak, ako by to napovedal sedliacky rozum.

Summa summarum, pesimisti môžu argumentovať, že je nemožné v dohľadnej budúcnosti očakávať zladenie európskych postojov k moslimskej imigrácii, a tým je nemožné očakávať aj spoločné riešenie utečeneckej krízy.

Na ochrane spoločnej európskej hranice sa zhodnú všetci bez väčších problémov. Nezhodnú sa však na tom, ako vyriešiť problém státisícov ľudí, ktorí už európsku hranicu prekročili. Zdalo by sa teda, že rozpad EÚ je v podstate iba otázkou času.

A predsa sa to tak nemusí skončiť. Alarmistický pokrik nemusí viesť k samonaplneniu. Chmúrna vízia rozpadu spoločenstva bez hraníc a obmedzení môže viesť k predefinovaniu priorít. Sú minimá, na ktorých sa rozhodne dohodnúť dá.

Napríklad, že ľuďom, ktorí potrebujú azyl pred vojnou, treba pomôcť. Zároveň, že treba jadro pomoci postupne presunúť mimo hraníc Európskej únie. A popri tom, že pomoc by nemala viesť k sebazničeniu tých, čo pomáhajú. Výsledkom by bolo ešte väčšie zlo.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci #Manuel Valls #migračná kríza