Od chvíle, keď začali Sovieti na východe a spojenci na západe objavovať dejiská najmasovejších zverstiev Tretej ríše, začal sa boj o interpretáciu toho, čo videli a čo popisovali tí, ktorí prežili.
Motivácia popieračov holokaustu je zrejmá. Vo svete, kde sa holokaust vymaže z pamäti, nebude dôvod na historickú vinu a hanbu. V takom svete sa môžu staré predsudky a iracionálna nenávisť stať opäť normami, pretože budú zbavené záťaže dôkazov o tom, kam až môžu viesť. V takom svete bude dokonca možné vyvŕšiť sa na tých, ktorí by chceli vymazanú históriu pripomínať, ako na podvodníkoch. Niekdajšie obete sa tak znovu stanú obeťami, tentoraz preto, lebo majú tú drzosť pripomínať, že už raz obeťami boli.
Spomienka na holokaust musí zostať ústredným bodom boja proti zmesi neznášanlivosti, nepochopenia a alibizmu politikov.
O takýto svet ide európskym extrémistom bez ohľadu na rozdiely a rozbroje, ktoré majú sami medzi sebou. Je úplne jedno, či ruský fašista nenávidí nemeckého neonacistu, alebo čo má slovenský ľudák proti anglickým hooligans. Nezáleží na tom, ako sa v detailoch líšia politici, ktorí hrajú extrémistickými kartami. Keď príde na vec, vždy sa zhodnú, že vláda silnej ruky, „poriadku“ a „slušných ľudí“ je nezlučiteľná so Židmi, Rómami, moslimami, homosexuálmi a vôbec s menšinami, ktoré by požadovali rovnosť s väčšinou.
Je očividné, ako týmto silám dnes nahráva aj utečenecká kríza, v ktorej sa časť politikov európskeho hlavného prúdu vzdáva zodpovednosti a časť zdravého rozumu. Ako im nahrávajú extrémni ultrakonzervatívci z prostredia islamu, či už priamo v Európe, alebo v štátoch, kde istý dávny a dávno odhalený podvrh cárskej tajnej polície podávajú dodnes školopovinným deťom ako historický fakt.
Mimochodom, najväčšia európska židovská komunita vo Francúzsku sa scvrkáva zďaleka nielen pre strach z Národného frontu. Týchto ľudí zrádzajú aj ich vlády, neschopné obrániť ich pred útokmi islamistov, a zrádza ich aj tá časť európskej ľavice, ktorá často nedokáže formulovať legitímne námietky proti politike Izraela tak, aby pritom nezavadila o antisemitské stereotypy.
Tí, čo u nás odmietajú pomenovať ideologické zdroje terorizmu, zasa spoločne zrádzajú všetkých sekulárne a liberálne uvažujúcich moslimov, nechávajúc ich v ich krajinách napospas ultrakonzervatívnym vrstvám, ktoré zastrašujú a vnucujú svoje normy miliónom ostatných. Násilie sa o to ľahšie vyváža do Európy, aby tam priživovalo xenofóbiu a rasizmus, a kruh sa uzatvára. Spomienka na holokaust je cieľom, na ktorého zničení sa zhodne extrém bez ohľadu na všetky iné vzájomné nezhody. Práve preto musí zostať aj ústredným bodom boja proti zmesi neznášanlivosti, nepochopenia a alibizmu politikov, ktorá sa opäť hrozí zmocniť Európy.