Lebo to, čo na verejnosti predvádza pani starostka z Kunerádu Monika Kavecká, sa nedá charakterizovať ináč ako chaos. O politickom pozadí celej akcie krátko pred voľbami ani nehovoriac. Jeden deň so skupinkou učiteľov bojovne vyzýva na zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu, na druhý deň volá po kompromisnej dohode s vládou, aby vzápätí vyšla s memorandom s novými požiadavkami.
Napokon prijíma premiérovu výzvu, aby sa okolo 500 sestier, ktoré dali výpoveď, vrátilo na svoje pracoviská. Pravda, Kavecká to podmieňuje tým, že sa im zvýšia platy. Iba im, nie aj ostatným vyše 12-tisíc kolegyniam, ktoré vo chvíli, keď sa lámal chlieb, neopustili pacientov. A pritom vraj Kaveckej nejde ani tak o peniaze, ale o pracovné podmienky všetkých zdravotníckych pracovníkov, o záchranu celého zdravotníctva a najmä o ľudí, ktorí potrebuje nemocničnú starostlivosť…
To navýšenie platov len vyvoleným má garantovať podpisom priamo predseda vlády. Žeby si dal koliečko okolo Slovenska a osobne zariaďoval lepšie mzdy všade, kde ho o to požiadajú? Hoci aj vo Volkswagene? Samozrejme, v rozpore so zdravým rozumom, zákonmi i kolektívnym vyjednávaním.
Nik nespochybňuje právo na sociálne protesty, osobitne v rezortoch, ktoré si zalúžia väčšiu pozornosť vlády. Lenže odboroví bosovia musia premýšľať aj nad druhým a tretím krokom. Ako pri šachu. O to viac, že tu nejde o hru s figúrkami, ale o životné osudy reálnych ľudí. Kto na to nemá, nech ide z odborov preč.