Za minulý rok štát vybral na daniach a odvodoch oproti poslednej prognóze viac takmer o pol miliardy eur. Podpísal sa pod to silnejší rast hospodárstva vďaka vývoju v eurozóne a lacnej rope, ale aj opäť o čosi lepší výber daní.
Človek môže vidieť šancu na využitie vyšších daňových príjmov aj bez jánošíkovskej rozšafnosti.
Čo v slovenskom preklade znamená napríklad menej podvodov s daňou z pridanej hodnoty a samozrejme aj efekt zvýšených daní pre firmy a viac zarábajúce fyzické osoby.
Vzhľadom na predikcie na ďalšie roky možno povedať, že keby vláda v oblasti deficitu verejných financií nerobila nič iné, iba „udržiavala oheň“, mohla by do roku 2018 oproti minulému roku minúť o päť miliárd eur navyše. Čo s tým?
Zažili sme po Novembri vlády, v ktorých minister financií visel na šnúrke nohavíc všemocného predsedu, aj také, ktorých šéf fungoval v podstate ako ľudový rozprávač, kým kľúčovú politiku kabinetu riadil minister financií. Aj také, ktoré zaradili celú svoju agendu až na druhé miesto za šetrenie, ktoré bolo povýšené z ekonomickej nevyhnutnosti (alebo možnosti) priamo na etický imperatív.
Tradičné slovenské mýty o pravici a ľavici nám pri rozlišovaní, kto je kto, veľmi nepomôžu. Napríklad dnes je to smerácky minister financií, kto sa správa ako fiškálny jastrab, zatiaľ čo pravicoví lídri sa predháňajú v tom, koľko a komu rozdať či odpustiť. Čo je obvykle to, čo vyhadzujú na oči „rozhadzovačnej ľavici“.
Samozrejme s tým, že v ich prípade nikdy nejde o hazard s verejnými financiami. Naopak. Všetci predsa dobre vieme, že keď budú vládnuť oni, v slovenskej politike sa prestane kradnúť a peňazí bude na všetko a pre všetkých dosť: aj na rovnú daň, aj na diaľnice, aj na školstvo a zdravotníctvo… Aké ľahké.
Súčasné ministerstvo financií vyzerá popri týchto Jánošíkoch ako filiálka nemeckej CDU. Cieľom zostáva nulový deficit verejných financií v roku 2018, a basta fidli. Čo by v praxi znamenalo, že zo spomínaných piatich miliárd sa toho okrem obligátnych valorizácií vo verejnej a sociálnej sfére do širšieho obehu veľa nedostane.
Pointa je však v tom, že človek nemusí trpieť akútnym predvolebným syndrómom a môže vidieť šancu na využitie vyšších daňových príjmov aj bez jánošíkovskej rozšafnosti. Kedy, keď nie teraz, je čas na rozumné znižovanie odvodovo-daňového bremena, ktorým sa dá priamo adresovať príjmová nerovnosť?
Kedy, keď nie teraz, je čas na znižovanie DPH, ktorá zasahuje menej majetných viac ako ostatných? Kedy, keď nie teraz, je čas na rozumné verejné investície, ktoré sa môžu v čase krízy zísť oveľa viac, ako vzorne naleštený deficit?
Minister financií by nemal visieť na žiadnej šnúrke. Zároveň by však nemal byť ani tým jediným, kto môže určovať, kedy nastali aké okolnosti. To je úlohou politiky, v ktorej je hlas ekonómov hlasom ako každý iný.