Pravica pokračovala v rozpade na atómy a dosiaľ nevidno náznaky, že by sa chcela opäť poskladať a ponúkať tak svojim voličom okrem vidiny odstránenia Smeru aj nejakú stabilitu. Okrem toho (alebo práve preto?) sa venovala stráženiu, aby náhodou so Smerom niekto nekolaboroval. Túto snahu väčšinou sama úspešne sabotovala, počnúc dvojnásobným dopĺňaním ústavy cez rôznych vládnych splnomocnencov až po šéfa NKÚ. Vôbec niet divu, keď sa dnes za ozajstných pravičiarov považujú len Kaník a istý ušatý exminister (nie Bretschneider).
Bezradnosť opozície a zlomyseľnosti vládnej väčšiny nie sú jedinými necnosťami nášho parlamentu.
Vládna väčšina sa zasa venovala dozeraniu na to, aby všetko, čo z nej vzíde, aj z parlamentu odišlo v podobe zákona či uznesenia. Neodpustila si pritom absurdnosti, napríklad v podobe požiadavky, aby opozícia, keď chce mať svojho kandidáta v nejakej inštitúcii, musela povinne stáť za ním do nohy. Alebo víkendové či nočné rokovacie maratóny, na ktoré bol expert bývalý predseda Národnej rady. Ten, čo sa odporúčal uprostred búrky, ktorú vyvolal jeden mimoriadne vydarený nákup CT prístroja v Piešťanoch.
Bezradnosť opozície a zlomyseľnosti vládnej väčšiny však nie sú jedinými necnosťami, ktoré náš parlament produkuje.
Nik normálny nepovažuje za vzor Ľudové zhromaždenie Severnej Kórey, ktoré štyri roky po smrti Kim Ir-sena vôbec nezasadalo a keď sa napokon stretlo, prvý deň „rokovania“ venovalo zbožnému načúvaniu nahrávkam prejavov svojho večného prezidenta. Odmietnutie tohto extrému však nemusí znamenať rovno skok do Južnej Kórey, ktorej parlament zasa pravidelne zásobuje internet vtipnými videami boxujúcich, hryzúcich a strkajúcich sa poslancov. Vo väčšine európskych parlamentov napríklad prísna etiketa rokovania vonkoncom neznamená sterilitu a nikomu nebráni hádať sa o dôležitých veciach.
Môžeme si nahovárať, že za cirkusovú produkciu, ktorá sa stáva bežnou súčasťou nášho parlamentu, môžu voliči, ktorí somárov bez obsahu volia, lenže potom rovnako platí, že za to môžu strany, ktoré somárov strkajú na svoje kandidátky. Čo je potom už celkom neodstrániteľný problém, ak je taký somár zároveň šéfom strany.
Skutočná diskusia predpokladá, že diskutujúci sa navzájom počúvajú. Inak je výsledkom súhrn monológov a je úplne jedno, kedy si volič „zapne televízor“, pretože debata sa pri každom ďalšom diskutérovi vracia do bodu nula a nejde odnikiaľ nikam. Diskutuje sa v našom parlamente? Poslancov, ktorí sú schopní debatovať vecne, možno určite obsiahnuť nanajvýš ak dvojciferným číslom. Aj to nie vysokým. Ostatní nahrádzajú argumenty recitáciou predvolebných hesiel alebo straníckymi útokmi bez vzťahu k diskutovanej téme.
Moralizovanie nad kaukliarmi, ktorí na takomto pozadí vydávajú svoje kúsky za prejavy úprimnej autenticity a „horúceho srdca“, nestačí. Je treba meniť pozadie. Matovič a spol. nie sú príčinou, ale skôr ilustráciou úrovne nášho parlamentarizmu.