Záležitosťou perspektívy je dozaista prípad Davida Camerona a Veľkej Británie. S talentom skúseného vydierača britský premiér nastolil veci tak, že ak by si ktokoľvek v únii povedal: Dočerta, čo je nám po jednom politikovi a jeho vnútrostraníckych hrách!, môže sa stať spoluvinníkom odchodu Británie.
Merkelová na svoju stranu privoláva tých, čo nechcú kvóty, ale rozčuľuje ich aj sústavné vymedzovanie sa krajín V4.
Pokiaľ ide o Camerona, pravdu majú tí konzervatívci, ktorí chcú z EÚ vystúpiť. My si pravdaže môžeme hovoriť, že na to Británia doplatí viac ako únia a že zástancovia Brexitu žijú v ilúziách o dávno neexistujúcom impériu, ktoré si vystačí samo pre seba. Tieto sily však boli od začiatku proti tomu, aby Británia vôbec do únie vstupovala. Len málo ich preto zaujímajú výhody, ktoré sa Cameron chystá víťazoslávne priniesť do Londýna. Perspektíva okamžitých omrviniek z bruselského koláča, ktoré majú vyvážiť ich dlhodobú nechuť bližšie sa viazať s kontinentálnou Európou, je pre nich smiešna.
Možno sa mýlia v tom, akú cenu by zaplatili za Brexit, nemýlia sa však v tom, že Cameron je pokrytec. Jeho kampaň, okrem toho, že vdychuje nový život oportunistom typu londýnskeho starostu Borisa Johnsona, môže pôsobiť na nerozhodnutých, nie na skeptikov. To hádam napokon preváži v prospech zotrvania v EÚ. Nezabúdajme však, že nebyť Camerona a jeho hier, nerozhodnutí by sa vôbec nedostali do situácie, v ktorej majú rozhodnúť.
Napínanie svalov medzi krajinami visegrádskej štvorky a Angelou Merkelovou je do veľkej miery tiež vecou perspektívy. Oba tábory v predsummitových dňoch horúčkovito zháňajú a zratúvajú sily, s ktorými môžu v Bruseli (azda) rátať. Všetko však bude závisieť od toho, ako sa nastolí téma sporu.
Spor o to, či zapečatiť severnú hranicu Grécka, alebo sa radšej sústrediť na hranicu v Egejskom mori, takmer nijakým sporom ani nie je. Bulharsko prvé hovorí, že dá prednosť „európskemu riešeniu“ a V4 samotná sa zaklína zachovaním Schengenu. Napriek bojovným rečiam lídrov, vrátane Roberta Fica stojaceho pred voľbami, v pozíciách V4 nemožno nevidieť mnohé ústupové cesty a zadné dvierka. Práve tak nemožno nevidieť, ako Merkelová vyhlásením, že nebude hovoriť o utečeneckých kvótach, poskytuje priestor pre technickejšie rokovanie.
Je však ešte iný možný pohľad. Kancelárka na svoju stranu privoláva tých, ktorí nechcú kvóty, ale rozčuľuje ich aj sústavné vymedzovanie sa krajín V4 a ich odmietanie účasti na takmer akýchkoľvek spoločných postupoch – čo je z tohto pohľadu skutočné jadro sporu o grécke hranice. Ak sa majú nezhody Nemecka s Francúzskom či Dánskom odložiť na neskôr, priestor je otvorený pre veľký debakel Visegrádu. Ktorý z lídrov V4 si môže dovoliť zaujať pozíciu Camerona?
Všetko je vecou perspektívy. A najmä rátanie možných ziskov a strát, ešte kým je čas.