Boží výťah k moci

Keď sme pred rokom tvrdili, že referendom „o rodine“ sa aktivity a politický život Aliancie za rodinu vonkoncom nekončia, nebol to argument pre argument.

22.02.2016 12:00
debata (14)

Snaha dostať sa do parlamentu, odkiaľ by mohli priamo ovplyvňovať zákony, je logickou súčasťou existencie hnutí náboženskej pravice všade vo svete.

Konzervatívci z KDH, SNS či Siete by nepochybne nemali problém podpísať sa pod niektoré body deklarácie hoci aj kolektívne. Ide o to, že to nie je ich deklarácia. Je to program niekoho iného.

Napokon, o ničom inom vtedy nehovoril ani Anton Chromík, ústredná postava tejto slovenskej verzie „Tea party“. Jeho slová o „obrovskej energii a záväzku“, ktorý vznikol zhromaždením 900-tisíc referendových hlasov v prospech jeho agendy, boli jasné. Stačilo len pozorne počúvať a mnohí by si ušetrili dnešné prekvapenie z toho, že Aliancia má svojich kandidátov v najmenej štyroch zo strán, ktoré sa podľa všetkého dostanú do Národnej rady.

Do nedele sa podľa internetových údajov k „Deklarácii za rodinu“ (ako inak?) stihlo prihlásiť 143 kandidátov z rôznych strán. Ak nerátame rôzne obskúrne spolky, za pozornosť stojí 33 kandidátov SNS, 32 kandidátov Siete, 32 kandidátov OľaNO a 30 kandidátov KDH. Nikto z Mostu, nikto zo Smeru.

Náboženská pravica neriskovala vytvorenie novej strany. Prednosť dala výberu a predvolebnému lanáreniu kandidátov už existujúcich strán. Tak sa okrem známych firiem v podobe Natálie Žembovej za KDH či Eriky Jurinovej za OĽaNO, stali de facto kandidátmi Aliancie napríklad aj predseda SNS Anton Danko či odborníčka na sociálne veci a rodinu Siete Alena Bašistová. Opačnou stranou tej istej mince je neuveriteľná hlúposť strán, ktoré tento druh politickej schizofrénie ľuďom na svojich kandidátkach tolerujú (gazda pravice Radoslav Procházka), ak ho priam nepodporujú (Danko). Nejde o to, že tradiční či tradicionalistickí konzervatívci z KDH, SNS či Siete by nepochybne nemali problém podpísať sa pod niektoré body deklarácie hoci aj kolektívne. Ide o to, že to nie je ich deklarácia. Je to program niekoho iného.

Každý jeden z bodov deklarácie, ku ktorej sa kandidáti hlásia, sa začína slovami „Budem hlasovať za“ alebo „Budem hlasovať vždy proti“, alebo „Predložím návrh zákona“. A vonkoncom nejde len o práva LGBT, ako by si niekto mohol myslieť. Ide napríklad aj o hlasovanie proti medzinárodným dohovorom o ľudských právach, hlasovanie za zrušenie kvóra potrebného na platnosť referenda či o predloženie a podporu „silného mediálneho zákona, ktorý bude chrániť hodnoty rodiny a manželstva“.

To, že subjekty ako OľaNO sú zneužitím túžby voličov po nezávislých osobnostiach v parlamente na destabilizáciu politického prostredia, bolo známe už dávno. Aj to, že podobné projekty sú v našich podmienkach spôsobilé dostať k moci skôr extrémistov každého druhu, ako skutočne hodnotných lídrov. Dnes sa na tento druh politiky v mene predvolebného populizmu a náboženskej agendy prepožičiavajú relatívne silné a zavedené strany.

Ak sa náš parlament stane platformou extrémistov, bude to aj ich vina. Rovnako ako to, že takto o štyri roky budeme hovoriť o ďalšej novej strane, ktorá vznikla ich štiepením priamo v rokovacej sále. Oni nebudú na poľutovanie, naša demokracia však určite.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Politické strany #Aliancia za rodinu