Hoci všetci zo zúčastnených si po návrate z Bruselu mädlili ruky, ako dobre si vraj viedli v téme utečeneckej krízy, pravdou je, že žiadna ozajstná debata na túto tému nebola. A vývoj to dokazuje.
Ešte pred týždňom Macedónsko cez svoj jediný priechod na stráženej hranici s Gréckom vpúšťalo utečencov zo Sýrie, z Iraku či Afganistanu. Dnes už Macedónsko, napriek protestom gréckych úradov, prijíma iba Sýrčanov a Iračanov. Odvoláva sa na to, že ani ďalšie štáty na migračnej trase do západnej Európy už údajne Afgancov neprijímajú.
Hneď v prvý deň podľa agentúr na gréckej strane hranice uviazlo asi päťtisíc ľudí. Ďalšie štyri tisícky sú na ceste z Atén, kam ich pozvážali lode z gréckych ostrovov v Egejskom mori. Zdá sa, že scenár, ktorý odsúdi Grécko stať sa jedným veľkým utečeneckým táborom na juhovýchode Európy, začína byť čoraz reálnejší.
K prípadnému optimizmu rozhodne neprispieva ani minulotýždňové rozhodnutie Rakúska limitovať počet prijatých žiadostí o azyl na 80 za deň. Toto rozhodnutie okamžite kritizovali predstavitelia únie aj susedného Nemecka. Ako sa však ukazuje, celé je to zložitejšie. Na jednej strane je Rakúsko kritizované za to, že limitom na žiadosti o azyl spustilo lavínu podobných reštrikcií na Balkáne, pretože nikto nechce zostať s čiernym Petrom v ruke, ktorý je zrejme vyhradený pre Grécko. Ani Macedónsko, cez ktoré prešlo od začiatku roka viac ako 80-tisíc migrantov, pričom o azyl tam požiadala asi dvadsiatka z nich.
Na druhej strane však nemeckí politici kritizujú rakúsky limit na utečencov, ktorým je umožnený tranzit ďalej do Nemecka – preto, lebo limit 3 200 ľudí denne je privysoký. Britská BBC citovala nemeckého ministra vnútra Thomasa de Maziere, podľa ktorého Rakúšania vyslali zlý signál: „Ak si niekto myslí, že prehodí väčšie bremeno na Nemecko, my to dlhodobo akceptovať nebudeme.“ Jeho rakúska kolegyňa Johanna Mikl-Leitner reagovala slovami, že Nemecko nemôže sľubovať Grécku, že bude pokračovať v politike otvorených dverí, a zároveň požadovať od Rakúska, aby zastavilo každého, kto chce prejsť ďalej do Nemecka.
Podľa štúdie nemeckého inštitútu Prognos, ktorú citovala agentúra Reuters, by rozpad schengenského priestoru stál EÚ v nasledujúcich desiatich rokoch najmenej 470 miliárd eur, ak by sa ceny dovozov pre kontroly na hraniciach zvýšili iba o jedno percento. Ak by sa ceny predražili o tri percentá, EÚ by to stálo takmer jeden a pol bilióna eur. Politické škody sú, samozrejme, nevyčísliteľné.
Problém je v tom, že podobné kalkulácie obvykle nehrajú žiadnu úlohu tam, kde sa vývoj situácie stane živelným. Situácia, v ktorej sa každý zariaďuje podľa seba a susedské štáty sa čoraz menej navzájom zaujímajú o svoje názory, nehovoriac o potrebách, takou živelnosťou hrozí. Nikto by sa nemal tešiť z toho, ako sa Davidovi Cameronovi v Bruseli nevdojak podarilo odtlačiť túto tému „na potom“. Každý deň vytvára nové „potom“ – a čoraz horšie.