To by bola obdivuhodná rýchlosť, vzhľadom na to, že premiér ešte len uvádza niektorých nových ministrov do ich úradov. A aj keď napríklad nový minister školstva svoj úrad dôverne pozná zvonka i zvnútra, pretože v ňom dlhé roky pracuje, „detailov na dolaďovanie“ je v prípade jeho rezortu rozhodne viac než dosť.
Ak chce nový minister školstva „pokoj a stabilitu“, musel by sa k nim najprv prepracovať.
Vládna koalícia na jednej strane sľubuje výrazné zvýšenie prílevu verejných peňazí do rezortu, podmieňuje ho však hlbokými zmenami. Minister zasa hovorí o tom, že rezort potrebuje pokoj a stabilitu.
Nuž, slovenské školstvo už prešlo iks zmenami, ich úhrnným výsledkom je však stav, v ktorom „pokoj a stabilita“ môžu evokovať akurát tak úplný zmar… Vyzerá to na riadny rébus. Viac peňazí v školstve je nesporne treba, rovnako potrebné sú však aj jasné kritériá.
Hodiť školy rôznych stupňov na krky obciam či župám bolo síce pohodlné, ale nič sa tým nezlepšilo. Slovensku bolestne chýba sieť materských škôl. Chýbajú učebnice. Chýbajú učebné pomôcky. Možno by nebolo celkom fér povedať, že sa neurobilo celkom nič. Neurobilo sa však dosť.
V nemateriálnej sfére (ktorá však vždy máva aj materiálne dôsledky) by sa štát mal konečne vytasiť s nejakou životaschopnou koncepciou. Takou, ktorá by aspoň v zásadných črtách dokázala prežiť každé štyri roky sa opakujúce čerenie vlniek na našom politickom rybníku (niekedy aj častejšie). Koncepciou bez podenkových huráreforiem, ktoré naše školstvo zas a znova vrhajú od mantinelu k mantinelu.
Vzdelávaním si spoločnosť pripravuje svoju vlastnú budúcnosť. Školy, napriek neochvejnému presvedčeniu technokratov, nie sú mechanickou výrobňou pracovných síl. Ich poslanie je hlbšie, a keď zlyhávajú, je to cítiť všade. Kto tomu neverí, nech sa opäť pozrie hoci aj na výsledky tohtoročných volieb. Učitelia, ktorí sa neučia, nech radšej neučia.
Isteže, potrebné je oživiť aj odborné stredné školy a dôležitý je aj technický výskum. Investorov a ich lobistov, ktorí sa tak radi hrajú na veľmajstrov školstva a vedy, sa však treba pýtať aj na to, kde boli celé tie desaťročia, počas ktorých podiel súkromných zdrojov na financovaní slovenskej vedy oproti vyspelým krajinám stál za menej než za zmienku.
Fakt, že si Peter Plavčan za toho štvrťstoročia ministerské kreslo v podstate „vysedel“, ani náhodu neznamená, že rezort čaká s otvorenými ústami na nejaké ďalšie kolo osobných experimentov svojho politického šéfa.
Slovenskému školstvu chýba takmer všetko, čo mu len môže chýbať: vízia, motivácia a zázemie. Ak chce minister „pokoj a stabilitu“, musel by sa k nim najprv prepracovať. To by bolo jediné riešenie rébusu, aké by sme prípadne mohli nazvať uspokojivým.
A hneď dodajme, že momentálny riešiteľský tím (minister Plavčan a jeho štátny tajomník Erik Tomáš) v nás veľké očakávania nevzbudzuje.