Nápad postaviť spoločnú európsku bezpečnostnú službu, ktorý sa zrodil po útokoch v Bruseli, je však predčasný.
Informácie o zlej komunikácii a podceňovaní nebezpečenstva zo strany belgických orgánov, ktoré vychádzajú najavo, sú výrečné. Nie, dozaista sa nedá zabrániť všetkému. Teroristi a džihádisti budú vždy vpredu prinajmenšom o ten krok, ktorý znamená, že sa musia najprv nejako prejaviť na to, aby mohli byť odhalení. A to už často, žiaľ, býva neskoro.
Spoločná bezpečnostná služba nevyrieši nedostatky legislatívy a už vôbec nie šlendriánstvo a ľahkovážnosť národných zložiek pri vzájomnej spolupráci.
Bruselské atentáty však neboli daňou za tento fakt. Útočníci neboli novicmi, o ktorých by do minulého týždňa nik nevedel. Byty, v ktorých sa zdržiavali, sa používali už pri vlaňajších útokoch v Paríži a oni sami boli časťou širšieho okruhu známych parížskych útočníkov.
Niektorí z bruselských útočníkov boli známi aj iným spravodajským službám. Ešte tesne pred útokmi varovali Belgičanov Spojené štáty, ktoré ich upozornili na bratov Bakraouiovcov. Navyše jedného z bratov, Ibrahima, ktorý bol v podmienke za „bežnú“ kriminálnu činnosť, už vlani chytili v Turecku a deportovali do Holandska. Turci ho podozrievali z toho, že robí nábor pre džihádistov.
Je otrasná pravda, že džihádisti na našom kontinente v drvivej väčšine pochádzajú z druhej či tretej generácie prisťahovalcov zo severnej Afriky alebo z Blízkeho východu. Pre úrady, susedov, kamarátov sú to teda takí istí Európania ako deti či vnuci prisťahovalcov z ktorejkoľvek inej časti sveta, a vlastne aj ako všetci ostatní Európania.
Až do chvíle, keď sa všetko pokazí. Samozrejme, na to, aby sa včas odvrátilo toto riziko, je potrebná lepšia práca s komunitami, ktorých sa to týka. Iste sa treba zamerať aj na sociálne, ekonomické a iné faktory, ktoré sa dajú ovplyvniť bežnou politikou.
Bezpečnostné sily však nijako nemôžu obísť fakt, že v každej jednej bunke, na každom jednom útoku sa podieľa ktosi, kto bol nedávno „na návšteve“ v Sýrii, alebo sa pohyboval v okruhu radikálnych islamských duchovných v Európe. Obe tieto veci možno monitorovať a monitorovanie oboch týchto vecí je životne dôležité.
Tak ako bolo v minulom desaťročí dôležité vedieť, kto podnikol niekoľkomesačnú cestu kamsi do pakistanských hôr. To predsa v týchto časoch nie sú nijaké dovolenky ani mierumilovné návštevy domoviny predkov.
Vyriešila by to existencia spoločnej európskej bezpečnostnej služby? Teoreticky možno. Prakticky sa však dá pozrieť na to, ako sa napríklad spoločná európska kriminálna služba Europol márne dožaduje adekvátnych informácií od mnohých štátov Európskej únie.
Spoločná inštitúcia nevyrieši nedostatky legislatívy (zoznamy leteckých pasažierov) a už vôbec nie šlendriánstvo a ľahkovážnosť národných zložiek pri vzájomnej spolupráci. Tam treba začať a dokiaľ sa problémy nevyriešia na nižších úrovniach, dovtedy bude plán na spoločnú službu predčasný.