Tá je pre Galka, samozrejme, stelesnením takého zla, že nejakí fašisti v parlamente pri porovnaní s ním pôsobia ako maloletí nezbedníci na škôlkarskom ihrisku.
„Najneskôr v marci 2020 bude mať strana Sloboda a Solidarita nad 20 %, bude stavať vládu a spravíme konečne poriadok v našej drancovanej a ťažko skúšanej vlasti,“ dodal Galko na sociálnej sieti. Ktovie prečo, ale slová politika, ktorý dodnes nepochopil, prečo musel kedysi s hanbou opustiť ministerstvo, na ktorom sa porušovali práva nevinných, o tom, ako spraví „konečne poriadok“, neznejú ako prísľub šťastnej budúcnosti. Znejú skôr ako temná vyhrážka.
Jedinou stranou, ktorá jasne povedala, že bude proti obsadzovaniu kotlebovcov do riadiacich funkcií vo výboroch Národnej rady, je zatiaľ Most-Híd. Tento fakt samozrejme nie je ospravedlnenkou na prípadné vládne prešľapy, ako to maľuje jednoduchý Galko. Nástup extrémnej pravice je však dnes najväčším reálnym problémom a ak sa ním politická scéna odmietne zaoberať, bude sa len zväčšovať.
Počuli už svetáci z našej opozície čosi o pojme „appeasement“? A nielen oni: počuli už čosi o tom, kam vedie politika ustupovania zlu, aj ostatní hrdinovia z vládnej koalície? Ku konfrontácii s extrémnou pravicou nevyhnutne dôjde. Neexistuje pouličný násilnícky gang, ktorý by sa nikdy nezaplietol do pouličného násilia, a práve tak neexistuje ani politický prúd hlásajúci zánik demokracie, ktorý by sa skôr či neskôr nezrazil s demokraciou. Demokracia nemá lepšiu možnosť, ako konfrontovať sa s ním tak zavčasu, ako je to len možné. Dnes už aspoň tým, že s ním odmietne spolupracovať.
Pripusťme, že z tých 209 779 voličov extrému mnohí netušia, čomu všetkému dali vlastne mandát. Možno iba všeobecne ventilovali svoju frustrovanosť a netušili pritom, že extrémisti nekandidujú preto, aby dali každému nezamestnanému v štáte lopatu do ruky, ale preto, aby zmenili spoločenský systém do podoby, aká už raz priniesla zmar a utrpenie.
Tak či onak, vo voľbách sa rozhodli zle a povinnosťou ostatných je neklamať im o povahe ich omylu. Zlá sociálna situácia môže napríklad na súde s nejakým zlodejom zaznieť ako poľahčujúca okolnosť – zato však ešte nezaniká záujem spoločnosti, aby dotyčný už viac nekradol, a ten človek to musí aj veľmi jasne dostať najavo.
V politike je to podobné a argument, že voličov musíme rešpektovať tým, že zvoleným extrémistom umožníme rozvíjať ich činnosť, je scestný. Súčasťou činnosti extrémistov je politické navádzanie ľudí na zločiny a fakt, že tieto zločiny ešte neboli uskutočnené, na tom nič nemení.
Voliči extrému nikdy nepochopia, že ich voľba viedla do slepej uličky, keď ostatní zo strachu alebo z hlúposti tú uličku spriechodnia. Tak, ako to flagrantne robí hnednúca opozícia, ale ako to potichu urobia aj ostatné strany vládnej koalície, keď sa odmietnu proti extrému vymedziť nielen slovami, ale aj v činoch.