Teoreticky sa, samozrejme, môže stať úplne všetko. Zažili sme už prípady, keď dôveru vláde odmietli vysloviť niektorí jej predstavitelia. Na hlasovaní sa takto v roku 1998 nezúčastnil predseda vtedajšej koaličnej strany SOP a neskorší prezident Rudolf Schuster.
Hrozba pádu politickej scény do extrémizmu nie je iba vecou prítomnosti otvorených extrémistov v poslaneckých laviciach. Je práveže vecou všetkých ostatných. V opozícii i vo vláde.
V roku 2006 zasa dôveru programu vlastného kabinetu nevyslovil jeden z lídrov koaličnej trojky, šéf HZDS Vladimír Mečiar. Vzburu proti programu svojej vlády svojho času predviedol aj minister spravodlivosti prvej vlády Mikuláša Dzurindu Ján Čarnogurský.
A svojím spôsobom aj dnes už trojnásobný premiér Robert Fico, ktorý sa po zostavení prvej Dzurindovej vlády s SDĽ, v ktorej vtedy patril medzi najpopulárnejších predstaviteľov, k nej otočil chrbtom.
Dôvody boli v každom jednotlivom prípade iné, všetky však mali jednu spoločnú črtu: každý z tých, čo nepodporili svoju vlastnú vládu, tým sledoval svoju vlastnú budúcnosť. Schuster mal pred sebou vidinu prvého slovenského prezidenta zvoleného v priamej voľbe občanmi, Fico začínal pomýšľať na svoju vlastnú stranu, ktorá by sa od vlády mala dištancovať, a podobne.
Je nanajvýš ťažké predstaviť si rozumný dôvod, pre ktorý by sa dnes mali od svojej vlády dištancovať jej predstavitelia či poslanci. Proti samotnému programovému vyhláseniu nebolo v uplynulom týždni počuť žiadne vážnejšie vyhlásenie. Rovnako nepočuť o ničom, čo by koaličným predstaviteľom v ňom zásadne chýbalo (hoci je jasné, že zo straníckych programov sa tam nedostalo všetko).
Predovšetkým však, čo by tým dnes kto získal? Cirkus, ktorý okolo samotného vzniku koalície narobili najsilnejšie opozičné strany SaS a OľaNO, spálil všetky mosty – minimálne nateraz, ak nie natrvalo.
A víkendová televízna diskusia Bélu Bugára s Danielom Lipšicom ukázala, že opoziční lídri sa tejto línie mienia držať naďalej. Keby sme prijali ich infantilný jazyk, potom by platilo: keď vládnu väčšinu tvoria zákerní zradcovia, v akú budúcnosť by potom asi mohli dúfať zradcovia zradcov?
Ponechajme však infantilný jazyk jeho používateľom. Programové vyhlásenie tretej Ficovej vlády rozhodne nie je hlavným kameňom úrazu našej politickej súčasnosti. Parlamentné hlasovanie o rozdelení funkcií vo výboroch Národnej rady odkryje oveľa vážnejší kameň úrazu. V laviciach strán, ktoré sa považujú za demokratické, sedia politici s jasným postojom k fašizmu – a potom tí druhí.
Je možné, že sa väčšina tých druhých spamätá aspoň zo strachu pred opovrhnutím. Náznaky tu sú. Otázka je, ako dlho im to vydrží. Hrozba pádu politickej scény do extrémizmu nie je iba vecou prítomnosti otvorených extrémistov v poslaneckých laviciach. Je práveže vecou všetkých ostatných. V opozícii i vo vláde.