Minister Tomáš Drucker hovorí o novom poistení a pripoistení „za veci, ktoré neslúžia verejným záujmom“. Tým otvoril Pandorinu skrinku, lebo za tzv. nominálnym poistením sa skrýva všeličo, pozitíva i hrozby. Navyše sa o tom živo debatovalo už pred piatimi rokmi, pričom verejnosť i politici návrh vtedajšieho ministra Ivana Uhliarika podrobili zničujúcej kritike. Zmenilo sa odvtedy Slovensko, aby to akceptovalo?
Nové vedenie rezortu urobilo chybu, že hneď neurčilo mantinely toho, aké služby si budú musieť poistenci platiť a v ktorých môžu naďalej počítať s účasťou poisťovní a štátu. Čo slúži a čo neslúži „verejným záujmom“, pokiaľ ide o zdravotnú starostlivosť o občanov?
Nové pripoistenie by sa nemalo týkať základného nároku pacienta. Lenže čo tam patrí a čo už nie, to zatiaľ nikde nie je definované. Belasé záclony v nemocničnej izbe môžu byť nadštandardom. Má však ním byť aj objednávanie pacienta či skrátenie čakacích lehôt na chirurgický úkon? To môže skĺznuť do toho, že pri operácii uprednostnia niekoho, kto „na to má“, pred niekým chudobnejším, hoci by si to jeho zdravotný stav viac vyžadoval.
Najdôležitejšie však je to, čo sa spustením nominálneho (pri)poistenia chce docieliť. Či len to, aby bolo viac peňazí, hoci na modernejšie CT a na vyššie platy zdravotného personálu, alebo v prvom rade pôjde o skvalitnenie starostlivosti o pacientov.
Na dne Pandorinej skrinky ostala ležať nádej. Aj v tomto prípade treba dúfať, že takémuto citlivému zásahu bude predchádzať dôkladná diskusia odborníkov aj laickej verejnosti.