Na hnedom Dunaji?

Úľak nad výsledkom prvého kola volieb rakúskeho prezidenta sa v mnohom podobá tomu, čo zavládlo po marcových parlamentných voľbách u nás a čo zavládlo po mnohých iných voľbách všelikde inde v Európe. Krajná pravica je na postupe.

25.04.2016 22:00
debata (110)

Fenomén rakúskych Slobodných (FPÖ) nie je novinkou. I keby sme zabudli na Jörga Haidera, ktorý stranu na začiatku tisícročia doviedol do vládnej koalície, stačí si pripomenúť nedávne voľby v Dolnom Rakúsku či v samotnej Viedni. Túto stranu je azda možné nazývať konglomerátom pravicových populistov rôznych odtieňov, zafarbenie jej kandidáta na prezidenta Norberta Hofera je však jednoznačné.

Téma utečencov bola vo voľbách rakúskeho prezidenta samozrejme prítomná, zjavne však nebola rozhodujúca.

V rámci FPÖ predstavuje radikálne krídlo, pohráva sa s myšlienkou takzvaného veľkonemectva, niekoľkokrát sa už pokúšal zmeniť rakúsky zákon znemožňujúci zakladanie strán, ktoré by sympatizovali s nacistickými myšlienkami. Fakt, že sa rád na verejnosti ukazuje so zbraňou, ktorú neodložil ani v prezidentskej kampani, je už len dokreslením toho, čo predstavuje a k čomu sa hlási.

Téma utečencov bola vo voľbách samozrejme prítomná, zjavne však nebola rozhodujúca. Podľa prieskumu pre komerčnú televíziu ATV voliči 45-ročného Norberta Hofera na prvom mieste medzi dôvodmi svojej voľby uvádzali, že je „mladý a dynamický“ (30 percent). Nasledovalo, že je „sympatický“ alebo že je skrátka „vhodným kandidátom“. Iba 14 percent bolo tých, čo ho volili najmä pre jeho názory na azylovú politiku. To, pravdaže, nie je málo, ale ako univerzálne vysvetlenie jeho úspechu to nepostačí.

Na druhom mieste skončil s výrazným odstupom bývalý predseda rakúskych Zelených, sedemdesiatnik Alexander Van der Bellen, nasledovaný 69-ročnou bývalou predsedníčkou najvyššieho súdu Irmgard Grissovou. Pozoruhodné na nich je predovšetkým to, že kandidovali ako nezávislí. Kandidáti zavedenej dvojice sociálnych demokratov a ľudovcov, čiže strán, ktoré prakticky od konca vojny formujú politiku Rakúska, beznádejne prepadli, obaja so ziskom okolo jedenásť percent.

Takýto obraz by nám už mal byť povedomý. Tradičné strany zoči-voči extrémistom nedokážu diktovať témy diskurzu ani predstaviť kandidátov, ktorí by mohli úspešne čeliť šíriacej sa vlne nenávisti. Bodujú tí, čo sa vymykajú zo zavedeného systému. To v prostredí desaťročia masírovanom jedným typom ekonomickej politiky (takej, čo v Európe rozbila povojnový spoločenský konsenzus) napokon dáva šance krajnej pravici. Témy ako utečenecká kríza sú iba vítaným aktualizačným momentom.

Radikálna pravica v Európe má mnohé tváre a líši sa v detailoch. Nelíši sa však v jednom: ťaží z momentálnej neschopnosti elít nájsť spoločný jazyk voči spoločnej hrozbe. Nová tradícia volieb – nie za, ale predovšetkým proti niekomu, čo bude aj prípad druhého kola prezidentských volieb v Rakúsku – sa šíri Európou. To však nemôže byť dlhodobé riešenie. Trvalé udržiavanie demokracie si vyžaduje viac, ako len ochotu ľudí ísť voliť hoci aj „so zapchatými nosmi“, keď treba.

© Autorské práva vyhradené

110 debata chyba
Viac na túto tému: #voľby #Rakúsko #Norbert Hofer