Z jednej vyplýva, ako dobre sú žiaci a študenti na slovenských školách informovaní o ľudských právach a o normách, ktoré sa považujú za prijateľné. Druhá časť hovorí o tom, ako málo sa tieto poznatky premietajú do reality. Dokiaľ nepochopíme, prečo je to tak, situácia sa nezlepší.
Tam, kde inšpekcia hodnotila vybavenosť školy a organizáciu jej práce (výchovné poradenstvo, rehabilitačné kútiky, priestorové vybavenie a pomôcky), výsledkom je priam idylický obraz. Veci nie sú ideálne, ale zlepšujú sa. V školách fungujú poradcovia, deti sa zapájajú do všemožných olympiád a súťaží, ktorých náplňou je výchova k vnímaniu ľudských práv a podobne.
Napokon aj kontrolné testy na tieto témy sa skončili vcelku dobre. Žiaci a študenti na priemernej úrovni zvládli teoretické otázky aj riešenia modelových situácií. Kde je teda chyba?
Čosi možno napovedá i poznámka v správe, v ktorej sa hovorí, že najväčšie problémy v jednom teste žiakom robila otázka presného dňa, mesiaca a roku prijatia Ústavy SR. Nebolo by užitočnejšie, keby sa deti napríklad učili chápať, čo je to ústavnosť, prečo sú v demokratickom štáte oddelené zákonodarná, výkonná a súdna moc? Ale dobre, povedzme, že v testoch sa (dúfajme) vyskytli aj zmysluplnejšie otázky.
Problém nastáva v časti, v ktorej inšpekcia uvádza výsledky prieskumov týkajúcich sa prejavov extrémizmu na základných a stredných školách. Prím v žiackych kolektívoch hrajú agresívni jedinci, až tretina detí sa považuje za outsiderov a žiaci označujú televíziu a internet za oveľa dôležitejšie zdroje poznatkov o extrémizme ako rozhovory s vlastnými rodičmi. Nehovoriac o tom, aké percentá detí sa stretli s prejavmi extrémizmu nielen v škole medzi rovesníkmi, ale občas dokonca aj zo strany pedagógov.
Za tohto stavu neveľmi pomôže, keď sa mechanicky zdvojnásobí počet hodín občianskej výchovy alebo sa zavedú povinné návštevy múzeí. Testy ukazujú, že deti v podstate veľmi dobre vedia, aký druh odpovedí sa od nich oficiálne vyžaduje (nejde len o nezmyselné dátumy, ale aj o riešenie praktických príkladov). To však nestačí.
Extrémista dobre vie, že hovorí a robí veci, ktoré sa vymykajú bežným normám. To, čo je v ňom pokrivené či zlomené, nie sú kognitívne schopnosti, ale čosi hlbšie, ľudské. Vezmite ho do múzea nacistických zločinov a môžete ho akurát po celý čas strážiť, aby tam niekde potajomky nenačarbal hákový kríž.
Naše školy vedia ako-tak vyučovať, nemajú však dušu. Práve tak ako spoločnosť, ktorá oceňuje výkon, agresívnosť, sebectvo a narcizmus, vytesňuje však potreby komunity, solidarity, empatie. Extrémistické tlupy poskytujú adolescentom oboje: agresivitu aj pocit súdržnosti, náhradnej rodiny.
Potreba učiteľov, ktorí dovidia aj za roh najbližších testov a meraní, nebola nikdy akútnejšia ako teraz. Problém spoločnosti, ktorá ľudí neodmeňuje za „správne odpovede“, pretrváva. Škola je však jeho súčasťou.