Keď sa teraz rozhoduje o jej zložení, poslanec Galko je kategoricky za to, aby sa členom komisie stal práve on. Nikto pritom neposkytuje lepšie argumenty proti Galkovej kandidatúre ako Galko sám. Je z tých politikov, na ktorých si netreba nič vymýšľať. Všetko na seba vymyslia sami.
Keď Galko burácal o tom, že poslanci budú vynášať informácie, nemusela v tom byť jeho paranoja, ale len jeho prostá skúsenosť. So sebou samým.
Účasť poslancov v komisii na kontrolu používania ITP by znamenala „nevídané zasahovanie politikov do spravodajskej práce“, tvrdil na jeseň v pléne Národnej rady. A ešte čosi v tom zmysle, že neverí poslancom, že by nevynášali informácie zo živých spisov.
Na koho by sa už tento argument mal vzťahovať viac ako na politika, ktorého sa pred piatimi rokmi jeho vlastná vláda zbavila pre škandál spojený s neslýchaným a podľa všetkého aj nezákonným masovým „nasadením ITP“? Na politika, ktorý, keď sa ešte cítil pri moci, sa na tlačovkách víťazoslávne pásol na obetiach odpočúvania a v blogoch výhražne naznačoval, čo všetko on vie?
A ako sa teraz ukazuje, ide ešte aj o politika, ktorý podľa svedectva jeho vtedajšieho kolegu ako minister vynášal informácie o tom, proti komu všetkému boli ITP nasadené. Keď teda Galko na jeseň burácal o tom, že poslanci budú vynášať informácie, nemusela v tom byť jeho paranoja, ale len jeho prostá skúsenosť. So sebou samým.
Nemá zmysel robiť rozhodcu medzi Galkom a jeho bývalým kolegom a exministrom hospodárstva Jurajom Miškovom. Keďže sám Miškov hovorí, že Galko sa v čase, keď „jeho“ vojenskí tajní odpočúvali desiatky civilistov, v centrále SaS oháňal akýmsi rukou písaným zoznamom odpočúvaných ľudí, je zrejmé, že nebol až taký hlúpy, aby sa chválil priamo dôvernými či tajnými dokumentmi.
To, pravdaže, neznamená, že už aj rukou písaný zoznam nemohol byť prekročením zákona, keďže informácie o tom, kto všetko je odpočúvaný a prečo, nie sú verejným, a už vôbec nie straníckym majetkom. Akurát že spor Galka a Miškova sa skončí najskôr v rovine tvrdenia proti tvrdeniu (ibaže by sa Galka z nejakého dôvodu rozhodol potopiť jeho partajný šéf – tomu však nič nenaznačuje).
O tom, že Galko sa stal poslancom, rozhodli voliči. O tom, či je práve Galko vhodným adeptom na kontrolu odpočúvania, rozhodujú ostatní členovia Národnej rady. O tom, či by jeho oháňanie sa zoznamom odpočúvaných nemal riešiť súd, rozhodne prokuratúra.
On sám sa bráni tým, že mu ešte nikto nič nedokázal. To je vskutku príhodná obrana. Môže s ňou zájsť na návštevu do Dolnej Poruby za istým dôchodcom, ktorému to tam v podstate všetko patrí. Ani jemu nič z toho, čo porobil, keď bol ešte „otcom vlasti“, nikto nedokázal.
A keď už priháralo, udelil svojim pochopom aspoň preventívnu amnestiu. Takúto moc už u nás, dúfajme, nikto mať nebude. Ani rôzni jedinci, ktorým už aj letmé pôsobenie vo vláde stačilo na to, aby nám dokázali, že k moci nemali nikdy ani pričuchnúť.