Xenofóbna nenávisť proti prisťahovalcom a Rómom spolu s exkurzami do minulosti „vzorového“ fašistického režimu na Slovensku totiž patria medzi najväčšie kalibre presviedčacej kampane ĽS NS. Svoje terče úspešne nachádza aj mimo zaostalejších regiónov. Na vine je celková nedovzdelanosť mladej generácie, ktorej máločo hovoria mená ľudáckych zločincov a ešte menej zakotvenie slovenskej histórie na geopolitickej mape Európy.
V rodinách nie je čas ani chuť sa o týchto témach zhovárať. V školstve sa zase dlhodobo podceňujú humanitné smery, a tak sa netreba čudovať, že sa na pofidérnych sociálnych sieťach roztvára priestor pre historické lži a kriminálne výpady proti tým, ktorí sa už nemôžu brániť. Pritom aj na Slovensku sme mali „svoje“ Auschwitze, Mauthauseny či Babine Jary. S nižšími počtami obetí, no rovnako kruté, cynické a s vlastnou, gardistickou obsluhou.
Do tohto „vzdelávacieho okruhu“ teraz vstupujú aj takí dejepisci, ktorí tisovskú históriu hladkajú, relativizujú. A svoj nepodarkový tovar ponúkajú v televíznych debatách i v učebniciach. Potom sa nájdu takí učitelia, ktorí zneužívajú liberálny prístup štátu, vyhľadávajú a medzi žiakmi propagujú práve takéto knihy a pomýlené názory.
Ak má niekto povedať rázne slovo k počtu hodín dejepisu a prehodnoteniu systému vydávania učebníc v spoločenských vedách, tak to musia urobiť objektívni, všeobecne uznávaní vedci. Tak, ako to v stredu urobili historici v Skalici. Minister školstva by ich mal veľmi, veľmi pozorne počúvať.