Tesné víťazstvo Alexandra Van der Bellena nad Norbertom Hoferom napokon uchránilo Rakúsko od smutného primátu stať sa prvou európskou krajinou od konca druhej svetovej vojny, ktorá si za hlavu štátu zvolila predstaviteľa krajnej pravice. Rakúsko je však rozdelené na dve polovice a tento súboj o prezidentský post bude pre európsku krajnú pravicu ďalším povzbudením.
Je ľahké zvádzať nástup extrémizmu na utečencov. Neschopnosť Európy dohodnúť sa na spoločnom riešení určite dodáva palivo nacionalistom a populistom každého druhu. Lenže krajná pravica na kontinente dvíha hlavy už od začiatku milénia a zvlášť od vypuknutia finančnej a hospodárskej krízy. Ani rakúski Slobodní nie sú nijakou protiutečeneckou novinkou. Už v roku 1999 v parlamentných voľbách získali 27 percent, čo ich dokonca vynieslo do vládnej koalície. Tak, ako je rozdelené dnešné Rakúsko, rozdelené sú aj ďalšie krajiny Európy. Ešte nie pol na pol, trhlina sa však prehlbuje.
Najúspešnejším rokom dvojzáprahu Fidesz – Jobbik u susedov v Maďarsku bol zasa rok 2010, keď Fidesz Viktora Orbána získal 53 a Jobbik 17 percent. Minulý rok Orbán stratil, zato neofašistický Jobbik sa dostal už nad 20 percent. Švajčiarska ľudová strana získala vo voľbách 29 percent nielen minulý rok, ale už v roku 2007. V Poľsku kontinuálne od roku 2001 rastie Právo a spravodlivosť. Od prepadu v roku 2007 opäť stúpa Národný front vo Francúzsku. Podobne Praví Fíni. Fašistický Zlatý úsvit v Grécku bodoval po prvý raz už v roku 2012. A tak ďalej.
Podobne ako polovica rakúskych voličov, stále viac voličov v iných štátoch dáva najavo opovrhnutie „klasickou“ politikou a jej korupčnosťou. A podobne ako v Rakúsku, čoraz viac je ich pritom ochotných s vaničkou vyliať dieťa: odmietnuť zavedené poriadky, no zároveň riskovať návrat takých poriadkov, ktoré nás už v minulosti uvrhli do katastrofy.
Politický extrém našiel úspešnú taktiku. Rakúskej FPÖ stačilo prestať s adoráciou nacizmu, ako za čias Jörga Haidera. Xenofóbia a hra na nízke pudy mohli zostať. Ekonomická kríza obohatila ich rétoriku o lamentácie nad chudobnými a utečenecká kríza o lamentácie nad tým, čo bude s chudobnými Rakúšanmi, keď ich zaplavia chudobní Sýrčania a Afgánci. V takejto podobe sa ultrapravica stáva prijateľnou pre ľudí, ktorí by sa do krvi urazili, keby počuli, že volia fašistov. Podobnosť s rétorikou i začínajúcim sa úspechom krajnej pravice v našich končinách, ale aj inde, vôbec nie je náhodná.
Otázkou za milión je, čo s tým môže zavedená politická scéna robiť v situácii, keď ju samotnú čoraz viac ľudí považuje za súčasť problému. Pravý aj ľavý stred akoby strácal ochotu brániť demokraciu rovnako účinne, ako v predchádzajúcich dekádach. Bude sa to však musieť znovu naučiť, ak len nechce dopustiť, aby ďalšia revolúcia v Európe bola fašistická.