A dokiaľ existuje, každý jeden policajt v našom štáte je povinný brať ho vážne. Keď sa vyšetrovateľ riadi svojím osobným názorom, podľa ktorého by taký paragraf v zákone nemal byť, nárokuje si právomoc, ktorá mu absolútne nepatrí.
Väčšina Európy považuje schvaľovanie a popieranie zločinov nacizmu za trestné. Táto vec sa zvykne brať naozaj vážne, o čom svedčí zoznam rôznych, aj „zvučných“, mien ľudí, ktorí boli za popieranie holokaustu potrestaní. Vysokými peňažnými trestami (Le Pen a Francúzsko), ale aj väzením (Nemecko).
Je to logické práve preto, prečo je logické aj spojenie: „popieranie a schvaľovanie holokaustu“ v jednom paragrafe. Keď totiž začne niekto tvrdiť, že holokaust je len povojnový výmysel „víťazov a Chazarov“, môžete si byť takmer istí, že ten, vraj vymyslený, holokaust mu v skutočnosti šteklí obrazotvornosť. Popierač a schvaľovač tak môžu byť (a často aj sú) jednou a tou istou osobou. Takou, čo by nebola ani proti zopakovaniu histórie. Veď oni by sa už nejakí noví či staronoví „Chazari“ našli. A ak nie, tak by sa vymysleli, ako vidno na hnedých weboch, ktoré sa bavia zostavovaním zoznamov budúcich obetí.
Práve preto máme paragrafy o osvienčimskej lži a šírení rasovej, etnickej…nenávisti všeobecne v našom Trestnom zákone aj my. Slová nezabíjajú? Na začiatku každej genocídy stáli slová. Slová sa teda môžu stať prvou fázou zabíjania. Taká je zdieľaná skúsenosť Európy, a generácia, ktorá ju zdieľať prestane, riskuje, že si ju overí na vlastnej koži.
Keď vyšetrovateľ odbavil výroky kotlebovského poslanca (vtedy ešte nebol poslancom) Milana Mazureka o tom, že „o Tretej ríši vieme iba lži o 6 miliónoch a mydlách zo Židov“ a že „o Hitlerovi sa učia samé klamstvá“ slovami, že v demokratickej spoločnosti je neprijateľné, aby sa kriminalizovali určité prejavy, s ktorými iné osoby zásadne nesúhlasia, „pretože proti výrokom, s ktorými nesúhlasíme, sa má v demokratickej spoločnosti zásadne bojovať protiargumentom a nie trestným stíhaním,“ hrubo nepochopil, čo je jeho úlohou.
Jeho úlohou je totiž posúdiť, či bol platný zákon porušený, nie meditovať nad tým, či by zákon nemal vyzerať inak, a už vôbec nie rozhodovať tak, akoby zákon už inak aj vyzeral. Zásadný nesúhlas s popieraním holokaustu vyjadrila za nás už Národná rada SR, keď rozhodla o zaradení paragrafu 422d do Trestného zákona. Vyšetrovateľ je platený za to, aby zistil, či sa paragraf vzťahuje aj na Mazureka, alebo nie. Nie za jeho osobné úvahy o protiargumentoch.
Ak by si prešovský policajný vyšetrovateľ „iba“ zmýlil právomoci, bol by to ešte ten lepší prípad. Horším by bolo to, o čom čvirikajú vrabce na strechách po celej krajine: ani mafiáni s ich neobmedzenými balíkmi čiernych peňazí na podplácanie nemajú na Slovensku toľko „svojich“ policajtov, ako holé lebky. A voči takým policajtom musí verejnosť čím skôr vyjadriť svoj zásadný nesúhlas.