Zrazu sa však stávame svedkami iného postupu vyšetrovateľov, ktorí „predčasne“ rozhodujú o nezačatí trestného stíhania. Dokonca unisono polícia a prokurátorka na úrovni Kežmarského okresu, kde kotlebovci získali mimoriadne veľa sympatizantov. Aj pre tento nenáležitý laxný postoj sa vzorka ľudí s pronacistickým zmýšľaním po voľbách usadila priamo v parlamentných kreslách.
Milan Mazurek ešte predtým ako sa stal zákonodarcom, štval na demonštráciách proti moslimským ženám a deťom (na chlapov si netrúfal). A dohneda sa vyfarbil i na sociálnych sieťach, kde spochybňoval masové vyvražďovanie Židov počas druhej svetovej vojny a s obdivom sa vyslovoval o Hitlerovi. Už sa však nemôže spoliehať na poslaneckú imunitu.
Napriek tomu, že už máme pätnásť rokov v trestnom práve paragraf o popieraní holokaustu, vyšetrovateľ tvrdí, že Mazurekove výroky „boli v rovine slobody prejavu, a tú neprekročil“. Úlohou vyšetrovateľov pritom nie je vykladať zákon, ale ho na sto percent plniť. Čo sa v tomto prípade ani zďaleka nestalo. Ešte dobre, že sa prezident Policajného zboru obrátil na generálneho prokurátora, aby tento postup preskúmal, a tak sa celá vec znovu otvára.
O čo má ísť orgánom činným v trestnom konaní? Aby podceňovali, či dokonca tolerovali verejnú propagáciu zločineckého režimu, alebo trestnú činnosť aj v tejto oblasti rozhodne odkrývali? Ak na to niektorí vyšetrovatelia a prokurátori nenazbierajú dostatok odvahy, tak na svojich miestach nemajú čo robiť.