Prečo sa však nestať stredobodom pozornosti prostredníctvom manierov, ktoré sa skôr hodia postpubertálnym členom mládežníckych politických organizácií? Najnovšie sa tak udialo vo Veľkom Lipníku pri pokuse o poškodenie pamätnej tabule niekdajšiemu generálnemu prokurátorovi ČSSR. Košickej „umeleckej úderke“ sa nepáčilo napríklad to, že Ján Pječšak dohliadal na vyšetrovanie vraždy Ľudmily Cervanovej, ktoré zatiaľ nijaký súd nespochybnil.
Vlani zase natrela na červeno pomník Vasila Biľaka v obci Krajná Bystrá. Kalmus označil tohto tajomníka ÚV KSČ za „najprimitívnejšieho, nevzdelaného a najneschopnejšieho“ funkcionára, hoci v skutočnosti bol lišiak všetkými masťami mazaný. Lenže ten istý intelektuál Kalmus v roku 2011 zneuctil v Košiciach aj bustu Ladislava Novomeského „ako jedného z prvých slovenských komunistov, ktorý sa na sklonku života stihol ešte zapojiť do normalizácie“. Novomeského verše sa považujú za súčasť zlatého pokladu slovenskej poézie 20. storočia, podieľal sa na prípravách SNP, v 50. rokoch ho odsúdili ako buržoázneho nacionalistu a nebyť ťažkej choroby, mal by na sklonku života problémy pre nepochopenie tzv. bratskej pomoci priateľských armád. Ako ľahko sa škrtá zo životopisov, keď ide o to, niekoho znemožniť.
Posúdenie pomníkov kontroverzným osobnostiam by sa malo ponechať na nezávislé odborné komisie. Tie by návrhy zhodnotili z politického, umeleckého i architektonického hľadiska. Ambíciou skutočných umelcov by potom nemalo byť kohosi posmrtne zneucťovať. Môžu ho svojím dielom tromfnúť alebo sa aspoň priblížiť jeho úrovni.