Výsledok? Ako obvykle. Zákon o vzniku kontrolnej komisie z minulého roka sa topí v politickom bahne a napísaný bol tak „šikovne“, že sa bez zmeny možno ani nebude dať vykonať.
Zákon o kontrole odpočúvania predpokladá, že záhradke sa nič nestane, keď do nej vpustíme ďalších politických capov, len rozdielnych farieb.
Vo všetkých aférach, ktoré kedy naše tajné služby vyprodukovali, bola tak či onak prítomná politika. Buď priamo, keď otravovali ľuďom život na politickú objednávku, alebo nepriamo, keď tí, čo kšeftovali s informáciami alebo tunelovali verejný majetok, mali politické krytie.
Otázka, či by mali v komisii na dohľad nad používaním informačno-technických prostriedkov sedieť rovno politici, preto musí zostať otvorená. Nebol to nikto iný, ako práve politici, kto sa z tajných služieb v našom štáte opakovane pokúšal urobiť pobočku organizovaného zločinu a nikto iný ako politici, kto sa nezákonnostiam prizeral – ak z nich rovno nemal sám prospech.
Ani domnienka, že ak budú v komisii zastúpení vládni i opoziční politici, budú si navzájom pozerať na prsty, celkom nepostačí. Informácie sa predsa obvykle nezneužívajú kolektívnou dohodou počas plenárneho zasadnutia nejakého výboru či komisie.
Poslanec Galko preto minulý rok v zásade oprávnene burácal, že by poslanci v komisii sedieť nemali. Len keby sa tento rok do komisie neprihlásil on sám. Ono, niežeby v spoločnosti konšpiračných teoretikov Daniela Lipšica a Milana Krajniaka, čo sú ďalší dvaja nominanti opozície, zasa až natoľko vytŕčal.
Zdravý rozum však predsa len velí neposadiť do komisie na kontrolu tajných služieb človeka, ktorý má minimálne politickú zodpovednosť za posledný veľký škandál spojený so zneužitím tajných služieb…
Prvým poznatkom je teda fakt, že naša politická scéna nevyprodukuje nič, čím by sa vyšachovala z kontroly čohokoľvek. Zápletka s Galkom (a ďalšími dvoma, ktorí hrozia, že keď nie on, tak ani oni) je toho potom len logickým dôsledkom. Druhým poznatkom je to, že ani s odbornou protiváhou politikom v komisii – ktorou mali byť zástupcovia prokurátorov a sudcov – to také jednoduché nebude.
Keď šéf branno-bezpečnostného výboru NR SR Anton Hrnko oslovil Generálnu prokuratúru a Súdnu radu, aby mu dodali kandidátov, dozvedel sa od nich ohromujúcu novinku: tieto inštitúcie môžu robiť iba to, čo im zákon vyslovene ukladá či dovoľuje. A keďže taký zákon, podľa ktorého by Jaromír Čižnár a Jana Bajánková mali vybrať kandidátov do nejakej komisie, neexistuje, ani to neurobia.
Zhrňme si to teda. Zákon z dielne ministra vnútra o kontrole odpočúvania predpokladá, že záhradke sa nič nestane, keď do nej vpustíme ďalších politických capov, len rozdielnych farieb.
Výsledkom pravdaže je, že o džob sa prihlási hociktorý taký cap, čo sa môže popýšiť tým, že ešte nebol usvedčený a potrestaný. Do komisie by sa mali okrem nich, našťastie, posadiť aj nejakí profesionáli: akurát nikto nevie, kde by sa tam vzali. Ďakujeme za takú kontrolu.