Najvyšší tibetský duchovný vodca však jedným dychom dodáva: „Keď sa pozrieme do tváre všetkých utečencov, najmä žien a detí, môžeme z nich vycítiť ich utrpenie. Človek, ktorý má len trochu viac šťastia, má povinnosť utečencom pomôcť. Na druhej strane je ich v Európe momentálne až priveľa.“
Zvykli sme si už, že emóciami vybičované diskusie o utečencoch sa vedú z pozícií pripomínajúcich zákopovú vojnu: na jednej strane stoja „vítači“ hlásajúci, že žiadny utečenec tu nie je ilegálne, a na druhej strane odporcovia, ktorí sa obávajú islamizácie Západu. Čosi nám síce napovedá, že svet nemôže byť iba čierno-biely. Musí predsa existovať aj niečo iné. Lenže rev oboch táborov všetko prehluší.
A keď zrazu zaznie hlas rozumu, navyše od nespochybniteľnej autority, sme z toho zaskočení. Pritom od samého začiatku je zrejmé, čo by mal byť náš spoločný imperatív: pomáhať, ako sa len dá, no zároveň mať na pamäti zmysel pre primeranosť, pokiaľ ide o počet imigrantov prichádzajúcich do Európy. Keď je totiž niečoho priveľa, tak to neveští nič dobré.