Stavať múr pred nebankovkou je jedna vec, no viesť „modernú konzervatívnu stranu ľudového typu“ je niečo iné. Zvolenie Alojza Hlinu na čelo KDH ukazuje, v akej hlbokej kríze sa hnutie ocitlo. Stačí sa obzrieť späť do minulosti, keď v roku 2000 Ján Čarnogurský odovzdával žezlo „korunnému princovi“ Pavlovi Hrušovskému. Ako sa na konzervatívne hnutie patrí, kontinuita bola zachovaná. Teraz, keď KDH hľadalo svojho ad hoc záchrancu a na pomoc mu prišiel „oravský bača“ s nie práve najlepším imidžom, je ten rozdiel do očí bijúci.
Čarnogurského sen o veľkej kresťanskodemokratickej strane sa však začal rozplývať dávnejšie, konkrétne, keď ho „vytuneloval“ Dzurinda a neskôr, keď na predsednícku stoličku zasadol Ján Figeľ. Nevýrazný líder obklopený starou suitou nedokázal priniesť agendu, ktorou by oslovil konzervatívneho voliča. Strana, ktorá v minulosti bojovala o charakter štátu a ktorá prichádzala s mnohými nápadmi, už išla iba vlastnou zotrvačnosťou.
V súčasnej mizérii, keď pravobok obsadili rôzne obskúrne postavičky, by bolo iste dobre, keby sa podaril reštart KDH. Slovensko potrebuje slušnú a umiernenú konzervatívnu stranu. Návrat späť do vysokej politiky s lídrom, ako je Hlina, však nebude ľahký.