Práve na neho sa odvolávajú páchatelia mnohých zločinov z nenávisti. Bez ohľadu na to, že vlastne vraždia ovečky toho istého pastiera, ktoré sa od nich líšia iba tým, že sa narodili s inou sexuálnou orientáciou, alebo tým, či je pre nich hlavným dňom týždňa piatok, sobota, alebo nedeľa. Terorizmus je forma. Nenávisť je motív.
Tentoraz je reč o radikálnom, džihádistickom islame, ktorý je obrovským a celosvetovým problémom. Žiadne vytesňovanie náboženských motívov poukazovaním na nenormálny duševný stav páchateľov neobstojí. Úkladná vražda predsa nebola nikdy normálna – povedzme, že najmenej už od čias Kaina a Ábela, aby sme boli abrahámovsky štýloví. A nepomôže ani dodatok o tom, že samozrejme vieme, že drvivá väčšina veriacich moslimov na svete sú mierumilovní a priateľskí ľudia.
Je to rovnaké, ako pri každej zmienke napríklad o tom, ako Vatikán kriminálne dlhé desaťročia kryl masové zneužívanie detí v cirkevných obciach a inštitúciách, povinne dodávať čosi o tom, že väčšina kresťanov a väčšina ich kňazov pravdaže deti nezneužíva a hnusia sa im takí, čo to robia. Tiež je to samozrejme pravda, rovnako ako s tými mierumilovnými moslimami, ale čo to mení na danej veci?
Džihádistický radikálny islam je nebezpečný nielen tým, ako deformuje výklad danej viery. Nebezpečný je predovšetkým tým, že obsahuje stále živú a propagovanú vieru v skratku do raja cez „sväté mučeníctvo“. Akty teroru sa tým stávajú hlboko osobnými. Stačí, aby Daeš vyhlásil, že v čase ramadánu sú „mučenícke akty“ vítané, ba žiadané, a on sa už niekto nájde. Či to bude osamelý homofóbny strelec ako cez víkend na Floride, alebo zjavne viac organizovaný a do siete zapojený vrah s nožom, ako v pondelok neďaleko Paríža.
Problém s tým, aké ľahké je v Spojených štátoch dostať sa k útočným zbraniam, je pravdaže reálny. Na druhej strane, to, čo sa stalo v Paríži vlani v novembri, stalo sa v Európe, kde sú osobné zbrane oveľa viac pod kontrolou. A to, čo sa stalo teraz neďaleko Paríža, stalo sa napriek tomu, že od novembra vo Francúzsku platí v krajine stav ohrozenia, a že bezpečnostné opatrenia boli ešte vyostrené prebiehajúcimi majstrovstvami vo futbale.
Veci určite nepomáhajú populisti, ktorí generalizujú a hovoria, že problémom je islam, a sami pritom v mene toho, aby vraj oslabili domácich extrémistov, nadbiehajú fundamentalistom domácej verzie monoteizmu. Nepomáhajú však ani tí, ktorí v strachu, aby ich niekto k tým extrémistom nepripodobnil, zahmlievajú a odmietajú hovoriť k veci. Tí prví odháňajú našich spojencov, tí druhí znemožňujú identifikovať našich nepriateľov. Ťaží z toho len a len ten extrém.