Zväčša už ide o „malé ryby“, počas druhej svetovej vojny mladých príslušníkov SS. To však neznamená, že iba bezmyšlienkovite vykonávali povely svojich veliteľov. Veď do ozbrojených jednotiek so znakom lebiek sa hlásili tí najväčší fanatici.
Poslední bývalí väzni táborov smrti si nespomínajú, že by u niekoho spomedzi žalárnikov našli zľutovanie. Aj preto dnes 94-ročného Reinholda Hanninga súd uznal vinným z podielu na vražde 170-tisíc Židov, antifašistov, sovietskych vojnových zajatcov, Rómov, homosexuálov… Toľko ľudí naposledy vydýchlo v Auschwitzi od januára 1943 do júna 1944, keď tam Hanning pôsobil ako dozorca.
Načo starcov, ktorí sa už kníšu nad hrobom, ešte súdiť? Iste, škoda, že ich muži v talároch nezastihli omnoho skôr. O to viac, že takýchto prípadov bolo množstvo a celé generácie si mysleli, že aj tá najťažšia vina môže ostať nepotrestaná. V povojnovom Nemecku, ale i v Rakúsku, boli žiaľ aj také vlády, čo bývalých esesákov tolerovali.
Spravodlivosť si však sadla za vrch stola. Samotný Hanning prerušil svoje dvaapolmesačné mlčanie a na súde sa priznal: „Hanbím sa, že som stál bokom a sledoval, ako dochádza k nespravodlivosti a neurobil som nič pre to, aby som tomu zabránil.“ V piatok dostal päť rokov väzenia. Je jedno, či to prežije, alebo ho po čase prepustia. Tieto posledné procesy majú dokazovať, že zločiny proti ľudskosti nemôžu byť premlčané, ale nesmú byť ani zabudnuté. Už len preto nie, aby sa raz v dajakej obdobnej forme nezopakovali.