To, čo sa cez víkend opäť chystá do centra Bratislavy, už dávno nie je len trápno-smiešne neoľudácke retro. Krajná pravica sa už nemusí obmedzovať na sentimentálne rumázganie za krásnymi časmi, ktoré v skutočnosti nedopadli krásne vôbec pre nikoho: pre obete, pre tých, čo sa mlčky prizerali, a nakoniec ani pre väčšinu vinníkov. Samozrejme, nová generácia je naďalej kŕmená lžami, ktorými chceli arizátori ospravedlniť svoju morálnu mizériu. Má však už aj svoje vlastné témy a svoje vlastné prostredie.
Existencia extrémnej pravice nie je našou hanbou. Našou hanbou však bude, keď ju zavčasu nedokážeme vykázať späť na okraj.
Je trestuhodným lajdáctvom, že úrady bratislavského Starého Mesta a mestská radnica sama opäť pripustili, aby sa v jeden deň na smiešne malej ploche konalo zhromaždenie neonacistov spolu s inými verejnými podujatiami. Je to odsúdeniahodné, v centre hlavného mesta, v dnešnej dobe, a už vonkoncom je to odsúdeniahodné po tom, čo predviedli pred rokom. Zlé by to však bolo, aj keby sa tentoraz v meste nekonalo nič iné.
Úrady ignorujúce legitímne obavy o bezpečnosť obyvateľov mesta sú len špičkou ľadovca. Jeho masu tvoria policajti neschopní či dokonca neochotní zakročiť proti tvorbe ozbrojených skupín s otvorene nepriateľskými úmyslami voči demokracii. Prokurátori neschopní či neochotní tlačiť na vyšetrenie každého jedného zločinu, ktorý je vedený nenávisťou k iným skupinám obyvateľstva. Sudcovia neschopní či neochotní súdiť podľa dávno platných zákonov, namiesto operetného žonglovania s citáciami poznámok pod čiarou.
Masu ľadovca tvoria aj politici, ktorí si namýšľajú, že môžu strach a nenávisť využiť vo svoj vlastný prospech a nepomôcť pritom legitimizovať neonacistov. Nehovoriac potom o politikoch, ktorí viac či menej otvorene koketujú s myšlienkou spolupracovať s nimi, pretože veď boli „legitímne zvolení“. Zatiaľ čo náš štát sa vláda za vládou intenzívne zaoberá myšlienkou, ako donútiť pracovať niekoho bez kvalifikácie, skúseností a návykov, nie je schopný či ochotný donútiť časť ľudí rešpektovať základné práva a slobody iných. Ak to bude takto pokračovať, pravicový extrém nebude musieť demokraciu poraziť, keďže tá sama spácha samovraždu.
Kto sa nechá oklamať sloganmi o hrozbe islamizácie v štáte, ktorý roky rokúce udeľuje smiešne malý počet azylov, ktorý vraj monitoruje všetkých päť a pol moslimov, čo tu žijú, a v ktorom už len maketa minaretu na hudobnom festivale pomkne predsedu parlamentnej strany k nenávistným výkrikom? Ide tu predsa o nás. O našu prítomnosť v Európe, ktorú môžu za hrozbu považovať iba tí, čo sa cítia ohrození európskymi demokratickými štandardmi a vzájomnou spoluprácou.
Existencia extrémnej pravice nie je našou hanbou. Našou hanbou však bude, keď ju zavčasu nedokážeme vykázať späť na okraj.