Napríklad školský zákon žiada vykonávať monitorovanie a hodnotenie kvality výchovy a vzdelávania, sledovať jej zmeny. Je to prirodzená požiadavka, pretože bez takýchto poznatkov sa riadiť nedá. Rezortný ústav meraní však takúto požiadavku neplní. Poslanie svojich testovaní deviatakov (už aj piatakov) koná tak, že ich výsledky na požiadavky zákona odpoveď dať nemôžu.
Ich „rebríčky“ škôl a okresov o celkovej kvalite práce a jej zmenách produktívne nič nevypovedajú a dokonca ich dôsledky nútia pragmatickú školu na úkor plnenia štátnych vzdelávacích programov venovať vyučovací čas tomu, aby so žiakmi nacvičovala to, čo povedie k dobrému miestu na rebríčkoch.
Prečo sa nezisťujú zmeny vo výkonnosti nášho školského systému, neviem. No viem, že osvedčené možnosti na to jestvujú a v porovnaní s testovaním deviatakov sú jednoduchšie a nepomerne lacnejšie.
Dôsledok ignorovania školského zákona je žalostný – nevieme preukázať, či sa slovenské školstvo mení k lepšiemu (alebo horšiemu?) inak ako slovnou ekvilibristikou. Pri nových projektoch sa už ani netajíme tým, že sme nemali dostatok času urobiť seriózny výskum o stave školstva, nevieme, aká je hĺbka vedomostí či nevedomostí žiakov, nevieme, aká je ich emocionálna inteligencia, ako v skutočnosti vnímajú súčasný svet.
Nevieme faktami preukázať prínos koncepčných dlhodobých zmien, pretože ani jedna neprežila deväť rokov, teda čas od vstupu do základnej školy po jej absolvovanie. Dôsledkom nevídanej fluktuácie ministrov (18 za 26 rokov!) je, že ani jeden z nich nemal šancu dokončiť zásadnejšiu reformu školstva a mať za ňu slávu alebo hanbu.
Školský topmanažment by sa mal zbaviť tých radcov, ktorí majú neochvejné presvedčenie, že školy sú výrobňou pracovných síl. Vzdelávanie je najmä procesom prenosu poznatkov a udržiavania istých hodnôt. V tomto zmysle je už samotné vzdelávanie výchovou, ktorú môže zabezpečiť iba škola.
Štátna školská politika musí trvať na tom, že poslanie štátu nespočíva iba vo financovaní vzdelávania a výchovy, ale k jeho úlohám musí patriť aj zosúlaďovanie fungovania a vývoja obsahu vzdelávania s dlhodobými zámermi v národnom hospodárstve, so sociálnym a kultúrnym rozvojom.
Nemožno opomenúť ani snahy usmerňovať naše školstvo vyhrážkami a štrajkovaním. Čo všetko učitelia od štátu žiadajú, to sme už počuli neraz, ale nedarí sa mi nájsť, čo mu ponúkajú. Stále rovnaké výsledky svojej práce ako doteraz? Výročné správy štátnej školskej inšpekcie zaoberajúce sa ich výkonmi sú smutným čítaním.
Výsledky medzinárodných meraní opakovane ukazujú, že poradie štátov podľa dosahovaných školských výsledkov je celkom iné, ako ich poradie podľa výšky učiteľskej mzdy. Nič sa nezmení k lepšiemu, ak sa platy zvýšia aj takým učiteľom, ktorí nevedia učiť, a vybavíme pomôckami školy, ktoré už mali byť zrušené pre nadbytočnosť či zlé výsledky. Plátať nefunkčný systém rozumné nie je!
Rôzne iniciatívy a tí, čo hovoria, že všetkého už majú dosť, začali nové protivládne búrenie sa za nereálne požiadavky (napr. okamžitý nárast mzdy o 140 eur alebo ešte tohto roku pridať rezortu ďalšie stovky miliónov eur). Začali to robiť v čase maturít a koncoročných opakovaní, vtedy, keď by mala vrcholiť práca nielen žiakov, ale aj učiteľov.
Prečo z občanov robia hlupákov, keď im opakovane tvrdia, že peniaze na ich požiadavky sú, len chýba vôľa vlády? Ktorý súdny človek si myslí, že ktorákoľvek vláda by bola taká obmedzená, že peniaze má, ale na vzdelávanie ich just nedá? Dokonca ani pred voľbami a hroziacim štrajkom!
Školský topmanažment by sa mal zbaviť tých radcov, ktorí majú neochvejné presvedčenie, že školy sú výrobňou pracovných síl.Jozef Smida
Prečo si toto všetko pripomínať? Pretože sú tu nové strašenia, znovu sa predkladajú nereálne požiadavky a navrhujú nesystémové riešenia, spravidla imaginárne vízie namiesto presvedčivých argumentov. Kde sa medzi učiteľmi našla zlomyseľnosť špiniť Slovensko v jeho predsedníctva v EÚ? Nebudú sa potom hanbiť postaviť pred žiakov a poúčať ich o vlastenectve?
Ten, kto chce zmysluplne, systémovo a perspektívne usmerňovať naše školstvo, to nemôže robiť dobre, ak nepozná jeho stav po obsahovej, personálnej a finančné stránke. Špekulatívne rečníctvo nestačí.
Ak by akékoľvek reformovanie chcelo od škôl niečo iné, ako im prislúcha (vzdelávanie a s ním spojená socializácia a akulturácia detí), a čo sú celkom dobre schopné zabezpečiť, tak by sme dosiahli pravý opak – úpadok vzdelania a súčasne traumu z toho, že želaná „výchova k dobru“ nevedie k ničomu. Nemožno do starostlivosti škôl vnucovať všetky aktuálne spoločenské problémy a etické trápenia. Majme na pamäti, že školstvo, rovnako ako zdravotníctvo či komunálna politika, nie je ani ľavé ani pravé, je iba dobré alebo zlé.